Remember me? 7.

táák ďalšia časť na svete. dúfam že sa vám tento príbeh páči. tiež budem rada ak tu bude aj viac komentárov ako len jeden. I Hope You Like It♥

Pohľad Niall

Sedel som v obývačke a deti sa hrali a robili všetko možné čo mohli. Rozmýšľal som ako to dopadne. Spomenie si? Bude sa na mňa pýtať? Bude ma chcieť vidieť? A ešte mnoho ďalších otázok som mal v hlave. „Strýko poď sa s nami zahrať na slepú babu!“ prišla ku mne Emma.  Usmial som sa na ňu. „Dobre. A kto bude tá slepá baba?“ „No predsa ty ocko!“ zobral som si šatku a zaviazal ju okolo očí y zatočil sa. Počul som ako sa  smiali a štuchali ma. Išiel som po zvuku vedel som kde sú ale nechytil som ich aby sa zabavili. Ani raz som ich nechytil. Dostali sme sa na záhradu potom aj do domu chalanov a chodili sme všade. Šatku som mal asi hodinu možno viac. neviem v ako dome sme boli teraz ale počul som buchnúť dvere. Nastalo ticho. Dal som si dole šatku a predo mnou sa zjavili všetci. Zase som zosmutnel keď som ich videl šťastných. Bol som rád ale aj ma to ubíjalo lebo už 4 týždne  nemôžem ja tak objať a pobozkať Bellu. „Tak ako to dopadlo?“ sadli sme si. „Niall. Bella si spomenula na mňa a na Harryho. Vie o nás úplne všetko. Dokonca vie že chodila s Harrym.“ Povedali mi že si pamätá na všetko okrem mňa a chalanov a báb. Iba Perrie a Harry. Ale prečo? Prečo si nemôže spomenúť na všetkých? Prečo si nemôže spomenúť na mňa a na deti? „Povedala že mala sen v ktorom som bol ja a Perrie!“ „Takže si spomenula tým že sa jej snívalo to čo zažila?“ prikývli. „Pýtala sa na teba“ prehovoril Liam. Pozrel som na neho a mne začalo silnejšie búchať srdce. Tak presa sa na mňa pýtala. „Chcela by ťa vidieť“ dodal Zayn. Usmial som sa na nich s úsmevom a objal som Harryho. „Zajta som mala za ňou ísť ale choď ty!“ povedala Perrie. „Ak ma odmietne?“ „pýtala sa na teba a chce ťa vidieť prečo by ťa odmietala?“ opýtal sa Harry. „Ja neviem , ale..“ „Pôjdeš tam!!“ povedal Harry. Prikývol som „Pozdravili ste maminku aj od nás?“ opýtala sa Elizabet a sadla si ku Zaynovi. „Samozrejme.“ Usmial sa na ňu.  Usmiala sa a aj všetky deti v miestnosti. Išiel som do izby obliekol som sa a išiel sa prejsť do mesta. Išiel som na miesto kde sme mali prvé rande. Bolo to na kopci na jednej lúke. Len ja a ona. Čítal som si jej denník a mala ho tam poznačený ako ten najkrajší deň zo všetkých. Vtedy to bol aj môj najkrajší deň na ktorý nikdy nezabudnem. Sedeli sme tam a jedli dobroty ktoré sme doniesli. Sadol som si tam a spomínal. Premietol som si celý život s ňou. Jej smiech , oči , telo. Aká bola keď mala 19. Vyzerala ako princezná s rozprávky. Jej dlhé hnedé vlasy ktoré má aj teraz len o niečo kratšie. Jej zelené oči a keď sa na mňa pozrela tak som sa išiel v nich utopiť. Jej pohľad keď bola nahnevaná či smutná. Vždy bola krásna. Žiadne vrásky nič. Prirodzená  žiaden make up iba výnimočne. Vždy najprv myslela na druhých a potom na seba. Najprv museli byť šťastný tá ktorých mala rada až potom bola šťastná a spokojná ona. Cítil som ako mi slza tiekla po líci potom druhá , tretia , milión. Položil som si hlavu na kolená a plakal. V hlave sa mi premietol jej zvonivý hlas. Zdvihol som hlavu a utrel si slzy. Ešte nie je nič stratené. Chce ma vidieť a ja urobím všetko preto aby si spomenula na mňa a na naše deti. A neprestanem kým mi to nepovie sama. Zdvihol som sa zo zeme a išiel ďalej prechádzal som sa po lúke a zabočil ku lesu išiel som uličkou a zastavil som pri malom potoku. Vedľa na kameni  sedel chalan a asi plakal lebo sedel tak ako ja na lúke. Prišiel som ku nemu a chytil ho za rameno. Trhol sa a zdvihol hlavu. Pozrel sa na mňa mokrými a červenými očami. Prisadol som si ku nemu. „Ako sa voláš?“ „D-daniel.“ „čo ťa trápi Daniel?“ „moja kamarátka do ktorej som už dlho zaľúbený dnes zomrela.“ Rozplakal sa ešte viac. „To mi je ľúto a ako sa volala ona?“ „Ho-holl-y! a najhoršie na tom je že som jej to nepovedal lebo som zbabelec , mohol som jej to povedať a boli by sme spolu a ona by stále žila. Je to moja vine. Som idiot!!“ „Hejj Daniel nie. Nie si idiot.“ „áno. Pohádali sme sa kvôli takej somarine. A ona odišla nahnevaná a zrazilo ju auto. Kebyže jej namiesto tej hlúposti poviem to čo cítim bola by stále tu!!“ „Daniel nesmieš si to dávať za vinu. Možno si jej to mal povedať. Ale čo ak by sa to aj tak stalo. Potom by si-si vyčítal že si jej to povedal. Pozri Holly to teraz už určite vie. A určite viem že sa na teba nehnevá. Nech si jej povedal čokoľvek odpustí ti!“ „Možno máš pravdu..ďakujem“ „Rado sa stalo...a neboj sa na Holly nikdy nezabudne! Pď!!“ „A kam?“ „uvidíš. Postavil som sa a išiel som. Obzrel som sa a Daniel išiel za mnou. celou cestou čo sme išli ku nám sme boli ticho. Vsúpili sme do domu. „Posaď sa a cíť sa ako doma.“ Povedal som mu a ja som išiel po chalanov. Boli u sami u Louiho. „Chalani... niekoho som sem priviezol poďte!“ povedal som im a išiel napäť samozrejme išli aj chalani. Pred obývačkou som zastal. „Vidíte toho chalana na sedačke?“ pozreli sa za mňa a prikývli. „Volá sa Daniel a zomrela mu jeho kamarátka do ktorej bol zaľúbený ale nestihol jej to povedať. A tak ma napadlo ak bola fan alebo ak aj nie čo keby sme urobili ešte jeden koncert na jej počesť?“  chvíľu bolo ticho asi premýšľali. „Ja s tým súhlasím“ povedal Louis  „Ja tiež“ povedali ostatný. Vošli sme do obývačky. A sadli sme si. „Takže je to pravda. Stretol so Nialla Horana a teraz aj ostatných.“ Povedal a chytil sa za ústa. „áno... Daniel mala nás rada Holly?“ „Určite. Keď som s ňou bol vždy o vás rozprávala a nik ju nepočúval len ja. Ona vás milovala mala všetký vaše albumy plagáty... všetko. Bola aj na vašich koncertoch a ja s ňou.“ „Daniel bol by si určite skvelý priateľ ako aj kamarát!“ usmial som sa na neho. „A tak ma napadlo že by sme s chalanmi urobili menší koncert  na počesť Holly a peniaze by išli na jej pohreb.. čo na to povieš?“ „To myslíte vážne?“ „áno! Súhlasili by s tým aj jej rodičia?“ „nevlastný rodičia. Bola adoptovaná. A myslím si že áno.“ „Tak poďme za nimi.“ Postavili sme sa. „Ďakujem!!“ povedal a tiež sa  postavil nastúpili sme do auta. Nadiktoval nám adresu a išli sme. Zastavili sme pred menším domčekom. Vystúpili sme a išli ku dverám. Zaklopali sme a čakali. Otvorila nám pani celá v čiernom. „Ahoj Daniel... Dobrý deň kto ste?“ „Dobrý deň... my sme One Direction.....a dozvedeli sme sa o Holly od Daniela a chceli by sme na jej počesť usporiadať koncert a za peniaze ktoré dostaneme by sme vám darovali na pohreb“ prehovoril som. „Počkať...vy ste tá skupina ktorá Holly tak zbožňovala... a počkajte čo ste to hovorili... zopakujete mi to prosím lebo tomu akosi neverím. Poďte ďalej.“ Vošli sme dnu. A išli sme pravdepodobne do obývačky. Sadli sme si a povedal som to ešte raz a bol tam už aj jej muž. Najprv to nechceli priať ale presvedčili sme ich. Zavolali sme Paulovi či by nám mohol pomôcť . súhlasil. Koncert bude len taký malý. Potom nam zavolal ešte paul že je všerko vybavené a že za 3 dni je koncert. „fajn. Všetko je vybavené. Môžete začať vybavovať veci a my to potom zaplatíme.“ „Ďakujeme vám veľmi pekne!“ objala nás všetkých. „Dovidenia...Ahoj Daniel uvidíme sa na koncerte.“  Aj jeho som objal. „Ahoj“ povedal. Odišli sme , nastúpili do auta. Zapol som rádio a tam sa hneď vravelo o našom koncerte. Že lístky sa kupujú a už je skoro polka vypredaná a tak ďalej. „Woow stále sme taký populárny aj keď sme starší.“ Povedal nadšene Zayn. „áno.. Niall bol to vážne dobrý nápad.“ „áno...keď som ho videl sedieť na kameni pri tom potoku. Bolo mi ho ľúto. Tak ma to napadlo.“ Povedal som a ďalej sa venoval ceste. Došli sme domov. Baby sa nás pýtali kde sme boli. Povedali sme o čo sa jedná , boli radi. „guys a čo keby sme zobrali aj Bellu , možno by to pomohlo.“ Opýtala sa Jade. „Ja neviem či jej to dobrý nápad. Chcela by som aby išla. Ale keď jej budem rozprávať o nej a o Niallovi bude v kapele a dá si jedno s druhým a možno potom nebude tomu veriť.“ Povedala Perrie. Dávalo to logiku. Možno by to pomohlo ale potom by nám nemusela veriť. „Aj ja si to myslím. Bol by som rád keby išla ale ako povedala Perrie , čo bude potom“ povedal som. „Ako chceš.“ Povedali. Išiel som ku sebe domov. Išiel som do izby kde boli dievčatá. „Ahoj ocko!“ povedala Sarah a prišla ku mne. „Ahooj!“ zobral som ju na ruky. „Ocko?“ „áno? „Mohli by sme dnes prespať a tety Kate a strýka Harryho prosím?“ „A už ste sa pýtali?“ „áno teta Kate povedala že áno“ „A strýko Harry?“ „neviem nepýtali sme sa ho lebo nebol doma.“ „No ak vám to dovolí aj on tak môžete“ usmial som sa na nich a pustil Sarah. „Tak sa ideme opýtať“ vyskočila Sarah a utekali dolu schodmi. Ja som išiel do kuchyne dať si niečo pod zub. Najedol som sa a vtedy sa vrátili aj dievčatá s Harrym. „môžeme!!! Vykríkla Sarah. Usmial som sa na nich. „tak si choďte po veci.“ Povedal Harry. Utiekli a Harry si prisadol. Položil som tanier do umývačky a sadol si napäť. „Tak čo... ako sa cítiš.“ „ja mám zmiešané pocity. Bojím sa.“ „a čoho?“ „Zajtrajška. Som rád že sa na mňa pýtala a že chce aby som prišiel ale bojím sa že ma potom odmietne alebo že si už na mňa nespomenie. „Niall pozri. Spomenula si na mňa a na Perrie. To je dobrá znamenie. potrebuje len čas. Spomenie si postupne. “ prikývol som a dole už boli aj Sarah a El so svojimi malými ruksakmi. Objal som ich a dal som im pusu na dobrú noc a odišli. Ja som si išiel dať sprchu a tiež si ľahnúť a vyspať sa na zajtrajší deň.