My Drugs 24

Nováá časť.  Vééľmi smutná! Skoro som sa ja sama rozplakala. Čo už som citlivka. príbeh sa dostal do stredu deja. Ešte uvidím koľko dám častí ale myslím že ich bude asi do 50. Viac neplánujem. Myslím :))
Po Prečítaní KOMENT prosíím. Či bude anonymný alebo nie. je mi to jedno len napíšte svoj názor
 Hope You Like It. ♥

Celú noc nemohla ani oka zažmúriť. Stále som sa prehadzovala. Uvažovala ako to spravím. Čo mu poviem aby ma nechal. Má to napísané v liste ale nie som schopná mu to povedať aj do očí. Pozrela som na hodiny. 8:04 AM. Vstala som. Nič mi nechutilo. Takže som ani neraňajkovala. Rovno som prešla ku skrini.

Obliekla som si rifľové šortky. Bielo oranžový pásikavý sveter. Niečo na krk ako doplnok.

V kúpeľni som si učesala vlasy a dala do vyššieho vrkoča. Vyčistila som si zuby. Tvár som si opláchla čistou vodou. Navoňala som sa voňavkou čo mám od Louisa. Dala som si okuliare aby som zakryla opuchnuté oči. 

 Do bielej tašky som dala mobil, peňaženku a všetko ostatné. Obula som si biele, vybíjané botasky. Zamkla som za sebou a zišla dole schodmi. Odbočovala som keď som do niekoho narazila.

„Eleanor.“ Pozrela som na ňu prekvapená.

„Potrebujem s tebou hovoriť. Nie, neberiem ako odpoveď“ pozrela mi do očí. Len som prikývla.

„Asi by sme mali ísť ku mne.“ Otočila som sa a išli sme do bytu. Odomkla som. Eleanor zavrela dvere. Sadli sme si za stôl.

„Túto noc som vôbec nespala. Rozmýšľala som prečo? Ale nenašla som odpoveď. Chcem vedieť všetko! Kým mi to nepovieš nepôjdem nikam a ty tiež nie“ založila si ruky v bok a oprela sa o stoličku. Nadýchla som sa.

„Tak fajn,“ rozprávala som jej všetko. Od rodičov cez drogu až doteraz. „A preto ho musím opustiť. Nemôžem mu pokaziť život tým že som.. že čakám dieťa s niekým kto ma znásilnil. Chápeš?“

„Ale ak by si mu skúsila povedať pravdu...“ prerušila som ju.

„Nie. Nič by sa tým nevyriešilo. Všetko by sa zhoršilo. Skúšala sa ma presviedčať Alice nerob to aj ty. A navyše mala by si byť rada. Máš voľnú cestu. Zase s ním môžeš byť. Len ty a on. Už nikdy o mne nebudeš počuť to ti sľubujem“ chytila ma za ruku.

„Ale Mia... toto nie je to čo chcem. Máš pravdu môžem byť znovu s Louisom ale nechcem to takýmto spôsobom. Ja začala som sa s tým vyrovnávať. Nebolí ma to tak ako na začiatku. Stále ho mám rada ale nie tak ako pred tým. Pozri nechcem to zneužiť že ty odídeš a ja tam prídem a poviem mu že ho chcem a nejako ťa pred ním očierňovať. V nemocnici, skôr v dome keď som tam bola som pochopila že ťa miluje a miluje ťa tak ako mňa ani nikoho pred tým.“ Stisla mi ruku a pozrela na mňa takým zvláštným pohľadom. Ešte som ju nevidela že by na mňa tak pozerala. Sklopila som zrak a pokrútila hlavou.

„Neuľahčuješ mi to. El ja ťa o to žiadam. Ublížim mu už len tým že ho opustím a poviem mu veci ktoré sú klamstvo. Prosím pomôž mu. Neopusť ho. Nehovorím že sa máte hneď spolu vyspať alebo niečo. Pomôž mu aby sa s toho dostal a možno sa do teba zamiluje a ty do neho znovu.“ Stisk som jej opätovala.

„Medzi nami nikdy nebola skutočná láska. Ako to povedal sám Loui. Bol to len klan ktorému sme uverili. Pravá láska je tá ktorá je medzi vami. Mia...“ Prerušilo nás klopanie na dvere.

„To bude asi Louis. Skovaj sa do kúpeľne.“ Zašepkala som. Vošla tam.

Ja som prešla ku dverám a išla otvoriť. Nebol to Louis ale otec.

„Otec?“

„Mia. Prečo si mi nepovedala že cestuješ. To som sa musel dozvedieť od Miguela.“ Vošiel dnu. Zase ma pichlo pri srdci. Otec. Ďalší človek ktorého milujem. Opustím ho aby som ho oslobodila už nebude musieť trpieť moju sprostosť. Už pred rokom som mu ničila život nemusím ho ešte aj teraz. Vzdychla som.

„Chcela som ti to povedať. Práve som sa chystala za tebou. Oznámiť ti to.“ Potlačila som slzy.

„A kam to cestuješ?“

„Sama neviem. Možno pôjdem navštíviť mamu a konečne si to s ňou vysvetliť.“ Povedala som prvú sprostosť čo am napadla aj keď zlý nápad to nebol. Ale ak by som ej povedala dôvod prečo som prišla vyhodila by ma nie len z jej domu ale aj zo svojho života.

„Fajn. Možno už bude pokoj a pochopí to. Ľúbim ťa Mia. Nezabudni na to.“ Pobozkal ma na čelo. Ja som ho silno objala.

„Nezabudnem“  vdýchla som jeho vôňu.

„dobre,“ odtiahol sa a usmial sa. „idem ja pracovať. Šťastnú cestu a skoro sa vráť.“ Pohladkal ma po líci a odišiel. Zavrela som dvere a spustila sa po ich na zem. Začala som plakať. Slzy sa rútili ako tenisové loptičky. Nemohla som im zabrániť aby prestali. Vzlyky sa ohlasovali po byte. Eleanor vyšla a keď ma zbadala prišla ku mne. Objala ma. Takto sa ešte nikdy ku mne nesprávala.

„nemusíš ma ľutovať.“ Odtiahla som sa.

„Ja ťa neľutujem. Stále si to nepochopila? Bola som sprostá. Povedala si mi všetko a ja som si vynadala za moju sprostosť. Mia a čo otec. To všetkým klameš aby si sa mohla s ich životov len tak vytratiť. Hovoríš mi že mám pomôcť Louisovi aby zabudol a čo ostatný? Chalani, Alice, Miguel tvoj otec. Kto pomôže im. Nie je jednoduché zabudnúť na niekoho koho už má niekto v živote rád. Pozri čo som našla,“ 

vytiahla so svojej tašky laptop a ukázala mi fotku na ktorej bol Loui a Niall s papierom LOTS OF LOVE MIA. 

Pozrela na mňa. Ja som sa ešte viac rozplakala. Hlavu som si dala do dlaní a vzlykala naďalej. „Dobre. Sľubujem ti že sa pokúsim mu nejako pomôcť ale nič nesľubujem. Možno ma nebude chcieť ani vidieť. Avšak ty mi sľúb že nezabudneš na život ktorý si mala keď  si tu bola. Nepokúšaj sa zabudnúť aj ty. Nezabudni na ľudí ktorých miluješ a ktorý miluje teba!“ zdvihla mi hlavu a pousmiala sa.

„Ďakujem Eleanor.“ Teraz som ju objala ja. Postavila som sa.

Vytiahla som mobil a vytočila Louisove číslo.

„Ahoj Darling“ zvolal šťastne do telefónu. Z oka sa mi skotúľala slzy.

„A-ahoj. Máš čas?“ snažila som sa aby mi nezlyhal hlas.

„Pre teba vždy. Som sám v dome tak príď.“ Počula som jeho smiech. Preglgla som.

„Fajn hneď som tam.“ zložila som a sadla si na posteľ. Pre dýchala som skutočnosť že ho idem opustiť. Postavila som sa. Obula som sa a zobrala okuliare. S Eleanor sme vyšli na ulicu.

„Počkaj,“ Zastavila ma. Otočila som sa ku nej. „Kam ideš?“ prišla ku mne.

„Neviem. Ale v Londýne ani nikde na blízku neostanem. Asi Amerika“

„O niečo ťa chcem požiadať ja. Ostaň so mnou v kontakte. Chcem vedieť ako sa ti darí. Raz za čas si len napíšeme SMS a keď budem sama môžeme volať.“

„Tu máš moju číslo a e-mail,“ Podala som jej papierik na ktorý som to napísala. „Zbohom“ otočila som sa a stopla si taxík. Nastúpila som a nadiktovala adresu.

Zaplatila som a vystúpila. Vošla som domu. Všade bolo ticho. Vyzula som sa. Zatočilo sa mi v hlave takže som sa musela zachytiť steny. Mala som sucho v hrdle. Cez obývačku som vošla do kuchyne. Napila som sa čistej vody a išla na poschodie kde pravdepodobne bude Louis. Vošla som do izby ale nebol tu.

„Ahooj“ vyskočil spoza dverí. Podskočila som. Začal sa smiať. Objala som ho. Odtiahol sa a pobozkal ma.

„musím s tebou hovoriť“ povedala som vážne.

„Tak si sadnime.“ Potľapkal na miesto vedľa seba.

„radšej postojím. Bude to rýchle“ dúfam, pomyslela som si. Dala som si dole okuliare. Louis pozrel na mňa zhrozene keď videl moje opuchnuté oči.

„celú noc som nemohla spať lebo som nevedela ako ti to mám povedať. Odchádzam preč. Cestujem.“

„A kam?“ zdvihol obočie a pousmial sa.

„Niekde ďaleko.“ Slzy už boli na krajíčku.

„Aha. A na ako dlho? Vieš aby som vedel. Keď prídeš naspäť prichystám ti nejaké prekvapenie. A budeme v kontakte že?“ postavil sa ale úsmev mal stále na tvári.

„Nie Louis. Neurobíš mi žiadne prekvapenie ani nebudeme v kontakte. Vymaž ma zo svojho mobilu a aj zo svojho života lebo je koniec.“ Pri poslednom slove mi zlyhal hlas.

Pozrel do zeme a potom zase na mňa. Začal sa smiať.

„Robíš si srandu,“ pozrel na mňa ale už sa nesmial keď zbadal moju vážnu tvár. „Však si robíš srandu?“ podišiel ku mne a chytil ma za bradu. Pokrútila som hlavou že nie. Ustúpila som dozadu.

„Mia...“ prerušila som ho. Išla som povedať slová ktoré dýku ktorú mám v sebe zapichnutú sa prehlby.

„Všetko bola hra Louis. Prišla som sem aby som si zarobila na drogy. Klamala som ťa. Ty pre mňa nie si dosť dobrý!“ pozerala som do zeme a potom som zdvihla hlavu a pozrela sa do jeho očí v ktorých boli slzy. Dýka sa zapichla úplne a ako keby ju niekto krútil. Bola to nesmierna bolesť.

„Nerozumiem ti ale veď sme boli šťastný a ty si mi povedala že si sa bola liečiť a a a...“ habkal a koktal sa.

„Všetko som to hrala. Klamala som všetkých a všetci sme mi uverili. Využila som ťa aby som sa zviditeľnila a aby som si zarobila. Vôbec nie si môj typ,“ pozrela som sa na jeho slzy ktoré mu stekali po tvári. Chcela som sa ho dotknúť a povedať mu že ho milujem ale namiesto toho som musela klamať. Chcela som ho objať a nikdy ho nepustiť. Nemohla som.

„Nejdem to naťahovať. Sľúbim ti jednu vec. Už nikdy v živote ma neuvidíš. Nebudeš vedieť že existujem. Už nikdy ti nevstúpim znova do života. Si slobodný a slávny takže ani na mňa nemyslí a nekaz si tým život. len chcem aby si mne tiež niečo sľúbil. Neobviňuj s toho seba a ani nikoho. Správaj sa tak ako do teraz. Veselý a zábavný. Proste na mňa zabudni.“ Pozerala som sa do jeho očí a vo vnútri som kričala a plakala. Dýku ktoru som si zapichla priamo do srdcy už nik nemôže vybrať.

„Zbohom“ zašepkala som a utekala dole. Obula som sa a pozrela sa posledný krát na poschodie. Počula som buchot. „Nieeeeeee!“ zakričal .Už som sa nebránila a začala tiež plakať. Otvorila som dvere a utekala niekde preč. Stalo sa to čo som nechcela. Prišlo auto. Vystúpili s nich chalani. Všetci ma s úsmevom pozdravili. Dala som si na oči okuliare a utekala okolo nich ako keby som ich nepoznala. Utekala som ulicami. Stratila som sa. Zastavila som taxík. Nastúpila som.

„Niekde kde je pokoj. Niečo ako lúka. Poznáte také niečo?“ povedala som cez vzlyky.

„Samozrejme slečna. Hneď sme tam.“ naštartoval a išiel pre mňa neznámo kde.  Premietala som si jeho tvár. Ako trpí. Ako sa tvári keď počúval úplne nezmysli ktoré som hovorila. Rozplakala som sa ešte viac.

„Sme tu.“ Hodila som ju peniaze a vystúpila. Videla som pred sebou kopec. Utekala som hore. Predo mnou sa objavil veľký strom. Utekala som ku nemu. Hodila som sa na zem a plakala. Nariekala a vzlykala ako nikdy pred tým. Diera vo vnútri bola neuveriteľne veľké. Nikdy sa nezahojí. Ani čas nepomôže aby sa to vyliečilo. Navždy budem sama. Vytiahla som mobil. Volala som Alice.

„Mia?“

„Už je čas. Zbohom“ hneď som zložila.  

 Chytila som sa za brucho a buchla som sa po ňom. S polovice môže na vine aj to dieťa. „Nenávidím ťa“ zakričala som na hlas a tráva na ktorej som sedela som vytrhávala. Hlavu som položila na zem a slzy stekali po lícach smerom dole.

Soooo carrots? Váš dojem? Zanechajte ho v KOMENTÁRI. Prosíím ohodnoťte aj článok. 

P.S nechcela som aby tam Eleanor bola len zlá. V príbehu sa bude ešte objavovať. Takže musela som aby sa polepšila. Prečo? Pochopíte neskôr :))