My Drugs 29

Rozhodla som že aj dnes pridám časť. mala som ju dať v pláne až zajtra ale tie vaše krásne komentáre ma nabudili. Ďakujem vám za ne. Možno si myslíte že po tomto všetko sa všetko zmení ale na opak. Všetko sa zhorší. Nebude to také ľahké. Nehnevajte sa ale musí to tak byť. KOMENTUJTE, píšte čo si myslíte ako to dopadne. Ako to bude pokračovať. Len ma to nabudí a viac mi to dá odhodlania do ďalšieho písania. ♥ 
P.S.  Rozhodla som sa že budem písať aj nový príbeh, ktorý bude s Harrym. Už jeden príbeh som s ním písala ale mal iba 6 častí a to je málo. tak dúfam že sa vám bude páčiť. I Hope You Like It ♥ 
P.S.S Nezabudnite sa pridať aj do skupiny na FB. kde budú novynky a blogu TU!

Louis POV

4 týždne. Už je to takmer mesiac. Píšem si denník tak ako to robila ona. Pomôže mi to trocha. Píšem moje myšlienky, pocity a trocha sa mi uľaví. Musím niečo vymyslieť ako ju nájsť. Avšak teraz na to nemám čas kvôli filmu a podobným veciam a okolo nového albumu. Samá práca.

S chalanmi sme naložili kufre, nastúpili do auta a smer letisko. Tam sa stretneme s Danielle, Perrie a Eleanor.

El som letmo objal a potom aj Pezz a Dan. Nastúpili sme do lietadla. Sedel som s Harrym a Niallom.

„Nezdá sa vám Eleanor iná?“ ozval sa Niall.

„V akom zmysle?“ riekol Harry.

„No, ako keby išla na silu. Ako keby niečo skrývala a bojí sa že to prezradí.“ Povedal Niall.

„Je iná. Včera mi povedala že nie je nadšená že je s tebou na silu. Chcela byť len kamarátka a nie s tebou chodiť.“  Povedal Harry.  Prekvapene som na neho pozrel.

„To povedala? Zdalo sa mi že je iná ale...“ pozrel som sa von oknom.

„Ani ona nie je nadšená s toho ako to dopadlo.“ Naklonila sa nado mnou Dan. „Myslím že sa zmenila.“ Dokončila a vrátila sa na miesto.

Dal som si do uší slúchadlá a premýšľal. Chalani mali pravdu. Správa sa inak. O nič sa nepokúša. Ani sa so mnou nerozpráva. Správa sa ako ja. Asi sa musím s ňou porozprávať. Po chvíli som zaspal.

Eleanor POV

Celú cestu so sedela ako na nožoch. Sedela som pri okne so Zaynom a Perrie. Kým oni si hrkútali a boli na sebe prilepený a spali ja som po celý čas premýšľala. Keď doletíme bude asi obed. Mii som nepovedala že tu idú chalani lebo by určite zdupkala. A to nemôžem dovoliť .potrebujem sa s ňou stretnúť. Potrebujem vedieť čo si myslí. Ako sa cíti. Potrebujem s ňou hovoriť. Budem ju musieť prinútiť aby sa stretla s Louisom. Nechcem aby to bolo takto. Nechcem byť s Louisom. On nemiluje mňa a ja jeho.  Chcela som len pomôcť ako kamarátka a nie predstierať vzťah v ktorom ani jeden nie je šťastný.

Vystúpili sme z lietadla. V hale si ma Louis ku sebe pritiahol. Zobrali sme batožinu a autom išli do hotela. Izbu som mala sama. Vyhovovalo mi to aspoň budem mať istotu že ma neprichytia ako budem volať Mii či neuvidia emaily. Išla som skontrolovať či mi dačo neposlala. Nič. Naposledy písala pred týždňom. Vybrala som mobil a zavolala jej na pevnú linku. Píplo to na odkazovú.

„Ahoj Mia. To som ja Eleanor. Potrebujem sa s tebou stretnúť. Priletela som do hotela. Všetko ti vysvetlím keď sa stretneme. Len čo si vypočuješ tento odkaz zavolaj mi prosím!“  zložila som a niekto zaklopal na dvere. Bola to Danielle.

„Ahoj. Chcem sa ísť prejsť. Ideš so mnou?“

„Ufff, áno. Poď ďalej. Pripravím sa.“

Rýchlo som zaprela laptop a odložila. Pripravila som sa a mohli sme vyraziť.

Louis POV

Len čo sme pristáli v spoločnej miestnosti čo sme mali prenajatú sme mali poradu.

„Tak zajtra máte ešte voľno. Louis ho strávi s El. a potom povinnosti. Budete mať málo času pre seba ale to zvládnete.“ Povedal Paul poslednú vetu a my sme mohli ísť.

Išiel som do izby. Ľahol som si na posteľ a zobral Mii laptop. Teraz je už môj. Dal som si tam všetky veci a ostali tam aj tie jej. Išiel som na TT. Všimol som si nenávistné odkazy na jej adresu. Nebola tam vyše 2 mesiacov. Ako posledný Tweet bol. Najkrajší deň na svete s @Louis_Tomlinson I Love You! ... išiel som na  môj a odpísal pár fanúšikom. Pozrel som si trendy. Bol tam jeden ktorý ma prekvapil MIA.  Klikol som naň a objavila sa jej fotka. Ako kráča ulicou. Mala sklonenú hlavu k zemi. Žiadny úsmev ako keď kráčala ulicami Londýna. Bola ako bez duše, bez citov.

 Kde môže byť? Kde ju videli a spoznali? Tak ľahko sa neukryje. Z premýšľania ma vyviedol buchol na dvere. Laptop som položil na posteľ a išiel otvoriť.

Stála tam Lou a malá Lux.

„Ahooj.“ Aspoň pri nej sa môžem usmiať úprimne. Malá Lux mi vždy vyčarí úsmev na tvári aj keby som bol neviem ako zničený. Zobral som ju na ruky.

„Ahoj.“ Pobozkal som ju na líce. Dal som ju na posteľ a začal štekliť. Smiala sa a ja s ňou.

„Tak je tu jedna vec ktorá ťa dokáže rozosmiať.“ Povedala Lou. Otočil som sa ku nej.

„Áno.“ Zobral som ju na kolená a objal.

„Mám ti ju tu nechať alebo..“

„Aspoň mi bude robiť spoločnosť.“ Usmial som sa.

„Tak dobre. Večer?“

„Fajn.“ Pobozkala ju a aj mňa a odišla.

„Ty malý anjelik. Škoda že ťa nepoznala Mia. Páčila by sa ti.“ Povedal som jej.  Celý čas som sa s ňou hral a rozprával jej úplne voloviny čo ma napadli aby som nebol aspoň pri nej smutný. Neskôr som zapol rozprávku a Lux v mojom objatí, sme pozerali. Musel som sa aj miestami zasmiať. Príšerky na strednej je dobrá rozprávka. Onedlho Lux zaspala. Dopozeral som to a vypol. Ležal som na chrbte a Lux bola na mne nalepená. Pozoroval som si a rozhodol som sa že si aj ja pospím. Avšak to by sa nemohlo nič stať.

„Nechaj ma na pokoji!“ dnu vtrhol Niall. A zamkol.

„Čo sa deje?“ pošepkal som a škaredo sa na neho pozrel.

„Keď si nebol vo svojej izbe tak som sa ti tam trošku hrabal a našiel som toto.“ Ukázal gitaru ktorú som kúpil Mii. Zabudol som na ňu a ostala v skrini. Tá gitara je od dievčaťa a darovala mi ju. Opatrne som položil Lux vedľa mňa. Postavil som sa a išiel ku nemu. Vytrhol som mu ju z ruky.  Otvoril som dvere.  Boli tam Harry a Zayn s Perrie. Niall stál za mnou.

„Nehnevaj sa ale bol som zvedavý. Ty nehráš na gitare. Dúfam.“ Povedal za mnou.

„Túto gitaru som kúpil Mii. Chcel som jej ju darovať ale zabudol som na ňu.  Teraz si s ňou robte čo chcete. Darovala mi ju fanúšička.“ Povedal som smutne a podal ju Harrymu.

„Au.“ Sikol Niall. Otočil som sa a Zayn na neho pozeral.

„Nevedel o tom. To je v pohode. Ale teraz buďte tichšie lebo Lux spí v mojej izbe.“ Pozrel som na nich.

„Moja Luxinka. Prečo je u teba?“ povedal Harry.

„Nemala by? Lou mi ju priniesla. Rozveselila ma.“ Pousmial som sa. Vošiel som do izby a zavrel. Ľahol som si na posteľ a znova o nej premýšľal.

Mia POV

Prišla som s práce domou. Tašky som položila na zem. Pípal mi odkaz tak som ho pustila.

 „Ahoj Mia. To som ja Eleanor. Potrebujem sa s tebou stretnúť. Priletela som do hotela. Všetko ti vysvetlím keď sa stretneme. Len čo si vypočuješ tento odkaz zavolaj mi prosím!“  vypúlila som oči a neverila tomu čo počujem. Ona prišla tu? A na čo? Zobrala som mobil a zavolala jej.

„Prosím?“

„Eleanor! Ako to že si tu? Si normálna?“

„Počkaj. Musím sa s tebou stretnúť. Všetko ti vysvetlím. Kde si?“

„Doma.“

„Môžeš prísť na jeden hotel? Kde som ubytovaná.“

„Teraz ešte niečo mám.“ Zaklamala som. nechcem sa s ňou stretnúť. Bojím sa čo mi povie.

„Večer a nie neberiem ako odpoveď.“ Vzdychla som.

„Fajn. Kde?“

„Hotel Plaza. Na recepcii ti povedia kde mám izbu.“

„večer o 9:00 PM. Som tam.“

„Fajn ohlásim ťa že prídeš aby ťa pustili. Ahoj.“

„Ahoj.“ Zložila som a zvalila sa na sedačku.  

Keď tak uvažujem vlastne mám niečo. Musím ísť ku gynekológii. Zobrala som kabelku. Stopla som taxík a išla do nemocnice.

Zaklopala som na dvere. Otvorila sestrička.

„A. Slečna Colluci prišli sne na čas.“ Usmiala sa. Vošla som dnu. „Doktor vás iste čaká.“ Vošla som tam.

„Dobrý deň Mia.“

„Dobrý deň.“ Sadla som si.

„Ako sa cítite?“

„Po fyzickej stránke dobre. Po psychickej som na zrútenie. Pán doktor povedala som vám ako som otehotnela. Ale ja to dieťa, neviem ako sa ho naučím mať rada. Ťahá ma ku nemu niečo ale...“ odmlčala som sa.

„Mia. Mal som takéto prípady. Dievčatá chceli potrat ale keď som im povedal nech si to rozmyslia začalo ich ku dieťati ťahať puto. Materinská láska. Ale niektoré sa nenechali presvedčiť. Máte ešte 2 týždne na rozmyslenie, potom už nič nezmôžem a vy si ho budete musieť nehať.“ 

„Rozumiem.“

„Tak sa zoblečte a ľahnite si.“

Na brucho mi dal ten gél. Potom zobral ultrazvuk a pozeral do obrazovky. Zdvihla som hlavu ale nič som nevidela.

„Chcete sa pozrieť?“ prikývla som. otočil obrazovku.

„Už podrástlo. Aj brucho sa zdvihlo. Tuto je srdiečko.“ Ukázal prstom. Usmiala som sa. Z oka mi vyletela slza.

Aj keď ho nemám rada. Nedokázala by som sa ho zbaviť. Nedokázala by som mu zobrať život. proste nemôžem ho zbaviť možnosti spoznať svet. Budem sa  ho musieť naučiť ľúbiť ako matka.

Utrela som si ten gél a obliekla tričko.

„Vyzerá v poriadku a aj vy. Chcete fotku?“

„Áno.“ Podal mi fotku z ultrazvuku.

„Ďakujem. Dovidenia.“

„Tak za týždeň. Dovidenia.“ Otvorila som dvere.

„A pán doktor. Už som sa rozhodla. Nedokážem mu zobrať život. takže si ho nechám.“ Pousmiala som sa a odišla.

Vrátila som sa do bytu a dala si sprchu. Vlasy som vyfénovala a dala do vrkoča. Natrela som sa telovým mliekom. Nemaľovala som sa pre istotu. Ak mi povie niečo čo ma prinúti plakať nemusím byť rozmazaná.  Vošla som do šatníka. 

Už plnšieho ako na začiatku. Dokupujem si nejaké veci a topánky. Vytiahla som čierne džiny. Biely sveter a pred som zakasala. Čierny opasok. A nejaké doplnky. Obula som si čierne Vansky. Doplnky. Zobrala som rifľovú bundu. 

Z obývačky som zobrala kabelku a išla ešte niekde najesť. Vošla som do najbližšej reštaurácie.  Dala som si len polievku. Ešte som sa zastavila v Starbucks a zobrala si jedno latté so sebou. Dala som si okuliare a prechádzala som sa ulicami. Popíjala si latté a pozorovala ľudí. Všetci sa niekam ponáhľali. Volali. Stále niečo riešili. Ale jedno im závidím. Sú šťastný, s rodinou či samy alebo zadaný. Neopustili niekoho koho milujú. Zamyslená som kráčala rovno. Nevšimla som si že končí chodník. Bola zelená a vošla som na cestu. Prebrala so sa na trúbenie. Pozrela som sa a nevedela som sa pohnúť. Kým som nepocítila úder a pád na zem. Skôr na niekoho kto mi zachránil život.  celé latté bolo na mne a aj na dotyčnom. Zdvihla som sa.

„Prepáč.“ Povedala som.

„Ty sa mi ospravedlňuješ za čo?“ povedal mužský hlas. Zdvihla som hlavu a ustúpila som krok dozadu.

„Preboha. Mia?“  nič som nepovedala. Otočila som sa a začala som utekať. Strkala som do ľudí ale to mi teraz bolo jedno. Vošla som do prvého obchodu. Sadla som si do boxu a sklonila hlavu. Len dúfam že ma nesledoval. Niekto vošiel dnu.

„Mne neutečieš.“ Počula som pri sebe. Dala som si dole okuliare a videla ho rozmazane.

„Prosím nech sa mi to sníva.“ Pošepkala som.

„Možno ťa sklamem ale nesníva. Mia skoro si zomrela.“ Pošepkal a sadol si vedľa mňa. Ešte viac som sa rozplakala. Objala ma.

„Prečo? Prečo to tak bolí.“ Tiež som ho objala.

„Mia. No tak. Plačeš preto lebo ma vidíš? Si s toho nešťastná?“

„Ako by som mohla byť nešťastná s toho že ťa vidím Harry?“ odtiahla som sa.

„Tak čo sa deje. Odišla si. Mala by si sa tváriť šťastne. Už si od nás preč a si šťastná nie?“ znova to zabolelo. Kúsočky sa stali ešte menšími a dostávali sa všade a nesmierne ma pichali.

„Nikdy už nebudem šťastná.“ Oprela som sa o neho.

„Ste tu všetci? Je tu aj on?“  potiahla som nosom.

„Á-áno.“ Povedal šepotom.

Tak prečo sa potom chce so mnou stretnúť. Veď sú tu aj oni. Čo o do mňa chce? Aby som sa viac trápila?

„Musím ísť.“ Postavila som sa.

„Ale Mia...“

„Nie Harry. Toto sa nemalo stať. Nemala som ťa stretnúť. Zabudni na to že sme sa stretli.“ Chcela som odísť ale jeho ruka ma zastavila.

„A čo Louis?“  zavrela som oči.

„prosím nehovor mu že si ma stretol. Nehovor mu že som tu. Nemyslí na to že som tu s tebou bola.“ Objala som ho a zmizla na ulicu. Utekala som niekde preč. Išla som do najbližšieho parku. Vytočila som Eleanorine číslo.

„Mia?“

„Prečo sa so mnou chceš stretnúť keď sú tú aj oni. Chceš ma viac zničiť?“ povedala som cez plač.

„Mia ale...,“ odmlčala sa. „Ako to vieš?“

„To je teraz jedno. Prečo chceš aby so prišla?“ zošuchla som sa na zem.

„Potrebujem ti toho toľko povedať. Chalani tu o tomto čase nebudú. Idú von. Nebude ťa nikto vidieť. Nikto sa nedozvie že si tu bola. Prosím príď.“

„Nedokážem to Eleanor. Nedokážem ísť do hotela kde je on. Prechádzať chodbou kde má izbu. Ísť do tej izby.“ Slzy stekali na zem.

„Nemáme spoločnú izbu a na vyše on ju ma úplne inde ako ja. Mia. Ani ho nestretneš. Proste príď. Ja ťa potrebujem! Potrebujem ti toho toľko povedať.“

Chvíľu ostalo ticho. Ja som rozmýšľala a pri tom plakala.

„Dobre. Prídem.“

„Čakám ťa.“ Zložila som a mobil hodila do tašky a pokračovala som v plakaní. Je tu. Tak blízko a zároveň tak ďaleko. Je tu. Nič s tým nemôžem urobiť. Už som ho raz stratila. Už som ho raz opustila a tak to musí aj ostať. Pôjdem tam aj keď tým budem veľa riskovať.  

Miin šatník. Možno moc ale nevadí. :)

Harry ;) Ale to vy viete ♥