My Drugs 30

Carrotky moje.. nová časť s ktorou som j spokojná. Prosím neukameňujte ma za túto časť. Asi nie je podľa vaších predstáv ale ja som to musela urobiť aby to bolo tak ako to má byť. Avšak uisťujem vás že bude HAPPY END! To zaručujem. ešte sa musí niečo stať aby sa ich cesty znova pre plietli, stretli sa. prosím KOMENTUJTE (Aj anonymne) a dúfam že vás to neodradilo a budete aj naďalej čítať. Nezabudnite sa pridať do skupiny. budú tam všetky informácie.  SKUPINA TU! I Hope You Like It ♥
 Eleanor POV

Zložila. Mobil som položila na stolík a sadla si na posteľ. Hlavu položila do dlaní. Musela som jej klamať inakšie by som ju sem nedotiahla. Už keď vie že sú tu nemusím jej povedať už nič. Iba to že ako trpí. Ale to jej môže povedať aj on. Musia sa stretnúť. Musia si to vysvetliť. Musia byť spolu. Vyšla som z izby a išla do Louisovej. Zaklopala som na dvere.

„Ďalej.“ Zakričal. Opatrne som nakukla dnu.

„Môžem?“

„Poď.“  A ďalej sa venoval malej Lux.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať.“ Povedala som nervózne.

„No, vieš. Niekto tu príde. Ideš niekam?“ pokrútil hlavou že nie. „Dobre. Prosím ostaň vo svojej izbe. Nikde nechoď a neodchádzaj.“ Pozrela som na neho.

„Dobre ale o čo...?“

„Nie Louis. Dozvieš sa to večer.“ Pozrela som sa mu do očí.

„Ok.“ Povedal. Pousmiala som sa a zmizla som. vyšla som a cestou som narazila do Harryho.

„Prepáč.“ Povedal ale ani sa na mňa nepozrel.

„To nič,“ obišiel ma ale zadržala som ho. „Harry? Si v poriadku?“ nadvihla som obočie.

„Áno, nie, ja neviem. Potrebujem byť sám.“ Pustila som ho a vošiel do svojej izby. Ešte som tam chvíľu stála a nechápala tomu čo sa stalo. Čo sa jemu stalo. 

Vošla som do svojej izby a netrpezlivo som čakala na Mii príchod.

Už bolo 8:30 PM. Vyšla som z izby lebo som to nevedela vydržať. Prechádzala som sa po chodbe hore dole.

Mia POV

Celý čas som sedela v parku. Pozrela som na čas. Bolo 8:00 PM. Hotel je určite ďaleko. Postavila som sa a utrela si slzy. Nepomohlo to lebo stále tiekli. Kráčala som ulicami a hľadala hotel. Už bola skoro tma. Konečne som ho našla. Prišla som o desať minút skôr. Nadýchla som sa a vošla dnu. Zamierila som si to ku recepcii.

„Dobrý večer. Je tu ubytovaná Eleanor Calder. Idem za ňou.“

„Dobrý večer. Ste Mia Colluci?“

„Áno.“

„5 poschodie. dvere A30.“

„Ďakujem.“ Otočila som sa. Išla som schodmi.

Čím som išla vyššie, tým viac to bolelo. Bála som sa. Nevedela som čo mám čakať. Zastala som an piatom poschodí. Otvorila som dvere a vstúpila dnu. Prišlo mi nevoľno a zatočilo sa mi v hlave. Oprela som sa o stenu. Poobzerala som sa naokolo. Na konci bola Eleanor a vyzerala nervózne. Otočila sa ku mne. Zbadala ma a utekala ku mne.

„Mia si v pohode?“

„Vyzerám tak?“ otvorila som oči.

„Ja viem je to ťažké. Nevolala by som ťa ak by to nebolo takéto zlé.“

„O čom to hovoríš. Zle?“ začala som sa báť.

„Poď.“ Chytila ma za ruku a silno stisla. Viedla am na koniec chodby.

„Jasné. Idem sa opýtať a prídem.“ Začula som Harryho.

„Hovorila si že tu nebudú.“ Pošepkala som. zastali sme. pozrela na mňa.

„Prepáč.“ Povedala a strčila ma do dverí.

„Eleanor. Čo robíš. Otvor tie dvere.“ držala dvere. čo to robí. Buchla som do nich. Som v jej izbe tak som išla dnu. Ale to čo som videla som nemala. Naše pohľady sa našli a hlboko do seba pozerali. Toto som už vážne nevydržala kolená sa mi podlomili a padala som na zem. Tesne pred tým sa jeho ruky dotkla môjho tela a zadržala mi hlavu. Začala som plakať. Zavrela som oči a chcela sa prebudiť s toho strašného sna. Aj keď som ich znova otvorila. Stále tam stál a pozeral na mňa prekvapene tak ako ja na neho. V očiach sa mu začali objavovať slzy a videla som v nich bolesť.

Louis POV

Dvere od mojej izby sa otvorila a potom zavreli.

 „Eleanor. Čo robíš. Otvor tie dvere.“ keď som to počul spozornel som a prudko sa postavil. Je tu. Je tu a v mojej izbe. Ako sa tu dostala? Čo tu robí? A prečo kričala Eleanorine meno? Buchla po ich a potom išla tu. Moje oči našli tie jej a hlboko sa do nej zaryli. Ani jeden s nás sa nepohol. Podlomili sa jej kolena a padala na zem. Reflexne som sa pohol a chytil jej hlavu aby sa nebuchla. Cítil som ju pri sebe. Jej vôňa mi udrela do nosa. Zavrela oči. Nespustil som z nej pohľad. Prezeral som si ju celý čas. Aj keď ich otvorila našiel som si znova jej oči. Začala plakať. Nevedel som sa pohnúť. Ležala pri mne a bola pri mne. Je tu. Už som to nevydržal  aj ja som začal plakať. Pomohol som jej postaviť sa.  Otočila sa chrbtom. Jej vzlyky ozvučovali izbu. Prechádzal som sa hore dole po izbe ako idiot. Je tu. Čo robíš ty debil. Môžeš sa dozvedieť celú pravdu a len tu tak a prechádzaš zatiaľ čo ona plače.  Nadával som si. Otočil som sa naspäť keď aj ona.   

„A-ako..“ začal som koktať. Nevedel som zo seba dostať ani jednu súvislú vetu.

Urobila krok dopredu. Preglgol som hrču v hrdle a nadýchol sa.

„Teraz mi už môžeš povedať prečo?“ pomaly som kráčal ku nej. Ani sa nepohla aby ma pozorovala. Chytil som jej tvár do mojich rúk a zotrel jej slzy. Cítil som ju pri sebe. Bola pri mne a nebránila sa tomu že sa jej dotýkam.

„Ja nemôžem.“ Potiahla nosom. Nič som jej na to nepovedal a objal som ju najsilnejšie ako som vedel. Ona neprotestovala a tiež ma objala. Hlavu som zaboril do jej ramena a ona do hrude. Chcel som si byť istý že je tu. Nemýlil som sa. Nebol to sen. Bola to skutočnosť. Cítim jej vôňu. Začal som plakať a aj ona. Vzlykali sme a nič nehovorili. Zdvihol som ju zo zeme a ona obmotala nohy okolo mojej panvy.

„Tak veľmi to bolelo keď som to nemohol urobiť každý deň.“ Povedal som pomedzi vzlyky.

Zdvihla hlavu a pozrela mi do očí.

„Pre mňa je to o mnoho ťažšie. A a ja bude. Neviem prečo som sem prišla. Zjavne to mala naplánované ale aj tak sa to nezmení.“ Hovorila a hladkala ma po líci.

„Ako to. Čo sa nezmení?“ pozeral som na ňu zmätene.

„Toto. Môžeme sa poriadne rozlúčiť.“ Pobozkala ma na čelo.

„Ako poriadne. Mia o čom to hovoríš?“ pritisol som ju ku sebe viac.

„Tak ľahko si mi uveril.“

„Neveril som ti ani jedno slovo. Utiekla si a nenechala ma ku tomu vyjadriť sa.“

„Nemohla som. nemám rada lúčenia. A teraz ho musím urobiť ešte raz.“

„Nemusíme sa lúčiť.“

„Musíme. Louis nemôžem tu ostať. Opustila som ťa. Nemôžem sa vrátiť ako keby sa nič nestalo. Nemôžem ti ničiť život. ak by som tak urobila zničila by som všetko okolo seba.“

„Stále o tom vravíš. Ako mi ho ti môžeš zničiť. Ničíš ho tak že tu nie si. Že nie si pri mne. Prečo mi nemôžeš povedať dôvod odchodu.“

„Ak by som to povedala, určite by si ma presvedčil aby som ostala a to ja nemôžem dopustiť.“

„Určite by sme to prekonali nech je to čokoľvek.“  Položil som ju na zem. Preplietol som naše ruky. Pár krát som zažmurkal aby som lepšie videl.

Doširoka sa usmiala. Keď som ju videl takto usmial som sa aj ja.

„Po mesiaci sa prvý krát smeje. Ani raz som ho nedokázala použiť bez teba.“ Zašepkala. Nič som nepovedal. Pomaly som sa začal ku nej približovať. Naše nosy na spojili. Pozrel som jej do očí a potom ich zavrel. Dotkol som sa jej pier a motýle v bruchu začali lietať ako splašené. Oblizol som jej spodnú peru.

Boli slané od sĺz ale aj tak chutili neodolateľne a robili zo mňa iného človeka. Vždy ma priviedli ku šialenstvu. Nechcel som ju hneď pobozkať. Otvoril som oči. A trochu som sa odtiahol. Pomaly otvorila viečka a pozrela sa na mňa.

„Čo mám urobiť aby som ťa presvedčil?“ pošepkal som jej a oprel moje čelo o jej. Vyslobodila ruky z mojich a chytila ma za líca. Slzy stekali ďalej.

„Proste ma nechaj ísť.“ Utrela mi ich. Ustúpila dozadu. Kráčala odo mňa čo raz ďalej.

„Nie.“ Skríkol som. akurát otvorila dvere ale stihol som ich zadržať.

„Nedokážem to.“ Povedal som a pobozkal som ju so všetkou láskou čo som cítil. So všetkou vášňou čo som v sebe mal. Dal som do toho všetko a ona začala spolupracovať. V hlave a v celom tele som mal ohňostroje a divé motýle. Keď už sme sa nemohli nadýchnuť odtiahol som sa.

„Možno toto nám pomôže. Ja viem že ma stále ľúbiš a ty vieš že ťa nikdy neprestanem. Sľúb mi že, že si budeš na vždy pamätať, že si môj a ja tvoja.“ Jej dych som zacítil na mojom krku.  Pozrela mi do očí. Otvorila dvere.

„Zbohom.“ Zašepkala takmer nepočuteľne. Naše ruky sa odpojili a ona zmizla. Znova mi utiekla. Odišla a ja som tu ostal a pozeral sa na to ako odo mňa znova uteká.

Mia POV

Na chodbe som stretla Eleanor.

„Na jeden strane ťa nenávidím a na druhej ťa mám rada a ďakujem ti.“ Povedala som. otvoril sa výťah a ja som nastúpila dnu.

„Mia počkaj.“ Zakričala ale dvere sa zavreli a ja som išla dole. Chytila som si pery.  Stále som jeho bozk cítila. Jeho per. Dotyky na svojom tele. Bola som naozaj tam, pri  ňom. S ním. Objímala som ho, bozkala a rozprávala som sa s ním. Toto bolo už poriadne a posledné zbohom. Vyšla som von a utekala ku východu. Narazila som do dvoch postáv. Zdvihla som hlavu.

„M-mia?“ povedal Zayn. Nič som nepovedala iba som ho silno objala.

„Zbohom“ zašepkala som mu do ucha. Odtiahla som sa a otočila som sa smerom ku Perrie. Aj ju som objala.

„Mrzí ma že som ťa nemohla spoznať.“ Pousmiala som sa . Chcela som odísť.

„Počkaj.“ Zakričala Eleanor. Otočila som sa. Pribehla ku mne a silno ma objala a ja ju.

„Sľúb mi že ostaneme v kontakte.“ Pošepkala.

„Ako? Ako teraz? Určite budú vedieť že za to môžeš ty.“ Odtiahla som sa a pozrela na ňu. Začala plakať.

„Ja niečo vymyslím len mi to sľúb.“

„Sľubujem.“ Objala som ju a všimla si pohľad Zayna a Perrie. Nechápali. Otočila som sa na odchod.

„Tade nemôžeš odísť. Sú tam novinári.“ Povedal Zayn.

„Ja nie som dôležitá. Nebudem ich zaujímať. Dovidenia.“ Povedala som a vyšla som von zo sklonenou hlavou. Najprv nakukali kto som ale v tej tme nevedeli nič a tak ma nechali na pokoji. Nastúpila som do taxíka a išla domov. Teraz som začala ešte viac plakať ako pri Louisovi. Nevedela som si pomôcť. Aj keď toto zbohom bolo iné. Už druhý krát som ho opustila. Ale nemala som na výber. Milujem ho ale ostať nemôžem. Pod srdcom nosím dieťa a ktorému nemôžem zobrať život.

Odomkla som dvere a pomalými krokmi som išla do izby. Ľahla som si posteľ a plakala do vankúša. Hlavou mi behala celá hodina čo som s ním strávila a ako sa ma dotýkal. Všetko som na sebe ešte teraz cítila. Oblízala som si pery a stisla ich. Aj keď som cítila slanú chuť, bolo tam niečo z neho.

Ako to vlastne pôjde ďalej? Prišli do New York kvôli práci a neviem ako dlho tu budú. Zapriem sa tu na tak dlho ako bude treba. Vybrala som mobil a vytočila číslo Emily.

„Prosím?“

„Ja viem že je neskoro ale. Ju je Mia. Prepáčte ale najbližšiu dobu nemôžem prísť do práce. Niekoho som stratila, navždy a ku tomu som ešte aj ochorela. Necítim sa dobre.“  Povedala som cez vzlyky.

„Mia. Zdá sa že je to moc vážne ako ťa počujem. Dobre ostaň doma tak dlho ako potrebuješ. Vybavím to.“ Povedala.

„Ď-ďa-kujem-m.“  položila som. dala som si vankúš na ústa a začala silno kričať. Ľahla som si a plakala kým ma to nepremohlo a nevystriedal ho spánok.