Náhoda? Nie! Osud? Áno! 6

Konečne som to ddopísala. snažila som sa to čo najlepšie. rozmýšľala som aj na epilógom. myslím že nie je moc poterbný. sú spolu sú. Ale možno ho predsa len pridám ale neviem kedy niekedy neskôr. celkom som si tento príbeh obľúbila a som rada že sa páčil aj vám podaktorým. nejdem sa rozpisovať lebo neskončím :)) I Hope You Like It ♥ Viky
  Myslela som si že tu čakám celú večnosť kým som nepocítila dotyk. Pohladkal ma po vlasoch tak jemne ako keď sa bojíš a niekto ťa utešuje. Zdvihla som hlavu so slzami v očiach. Stál tam. usmieval sa ale aj trošku vystrašený ako keby sa bál. „Prišiel si“ ,postavila som sa a silno ho objala. Pritisol si ma ku sebe čo najbližšie a ja som svoje nohy obmotala okolo jeho pásu. Pozrela som sa mu rovno do jeho smaragdovo zelených očí. Nevedela som sa vynadívať toľkej kráse. Myslela som si že len vo sne je všetko také krásne. No toto je ešte krajšie. Konečne ho mám pri sebe. Konečne ho môžem objať a cítiť sa v bezpečí. „nádej zomiera posledná“ ,pošepkal a pobozkal ma. Naše pery sa konečne spojili. Po toľkom čakaní sa to oplatila. Naše pery sa spojili a nevedeli sa odtrhnúť. Jemne ale vášnivo. Pootvorila som ústa a zapojil aj jazyk. Skúmal moje ústa tak ako ja jeho. Cítila som mentolovú chuť. Keď už sme nemohli dýchať prerušili sme to a pozerali si pri tom spojení. Ako sme sa objali vôbec sme sa nepustili. Stále ma pevne držal vo svojej náruči. Oprela som svoje čelo o to jeho a pozrela mu priamo do očí. Sadol si so mnou na lavičku. Sedela som mu na kolenách. Nevedela som sa vynadívať a nemohla som uveriť že je naozaj tu so mnou.  „je to až príliš krásne na to aby to nebol sen“ ,pozrela som sa na naše prepletene ruky. Voľnou rukou mi zdvihol bradu a znova ma prinútil sa pozrieť do jeho krásnych očí. „máš pravdu. Toto je o mnoho krajšie!“ usmial sa. Ukázal svoje dokonalé zuby a jamky na lícach. Tiež som sa usmiala a vlepila mu bozk na pery. Sedeli sme tam v náruči v tichu. V takom tom príjemnom tichu. Boli sme sami. Ja on na lavičke pod stromom a úžasný výhľad. Vtáčiky spievali v korune stromu a ja som sa len celý čas usmievala. Svoju hlavu som mala položenu na jeho pevnej hrudi. A on tu svoju hlavu mal opretú o moju. „Musím vypadnúť. Utiecť niekde kde ma Nathan nenájde“ , povedala som po tom čo som premýšľala. Harry si vzdychol. „už som si myslel že chceš odísť odo mňa.“ Zdvihla som hlavu a pozrela na neho. „Ako by som mohla utiecť. Mňa sa tak ľahko teraz už nezbavíš“ , zasmiala som sa. Pobozkal ma na líce. „Nikde by som ťa nepustil!“, tiež sa usmial. Znovu som si hlavu oprala o jeho hruď a on voju hlavu o moju. „Dnes v noc!“ , povedal po chvíli. „čo?“ „utečieš. Budem ťa čakať presne o pól noci pri dome.“ „ale čo ak ťa Nathan uvidí. Stráži ma ako nejakého väzňa“ „prídem s chalanmi. Budem o ulicu nižšie a kúsok od bránky ťa budem čakať aby som ti pomohol s kuframi.“ „Ako prenesiem všetky kufre tak aby ma nepočuli.“ „Pobaľ sa hneď ako sa tam vrátiš. Niekde ich schovaj a potom ich vyhodíš von oknom. S ostatným ti pomôžem.“ „čo ak to nezvládnem.“ , pozrela som na neho so strachom a smútkom. „Ty to dokážeš!“ chytil moju tvár do svojich veľkých rúk a nežne ma pobozkal. Odtiahol sa. „Poď. Aby si to stihla“ ,postavil sa. „Vieš kde býva?“ ,postavila som sa ku nemu. Prikývol že áno. „presne o pól noci“ chytil ma za ruku a kráčali sme späť. Keď sme už boli v dohľade ľudí. Rozlúčili sme sa a išli svojou cestou.

Odomkla som dvere , vyzula sa a vyšla hore  do svojej izby. Otvorila som dvere a na posteli ma čakalo pre mňa menšie prekvapenie. Bol tam Nathan a ležal na posteli. Zavrela som dvere a snažila sa tváriť čo najmenej nenápadne. „Kde si bola“ odrhol zrak od laptopu a uprene na mňa pozrel. „Von. Vyvetrať sa“ povedala som tvrdo bez citu a sadla si na stoličku pri stolíku. „s kým?“ tento krát sa na mňa nepozrel. „Sama!“ povedala som rýchlo. „Prečo ti neverím?“ ,otočil sa ku mne a zdvihol hlavu. Pozrela som na neho zo všetkou nenávisťou čo ku nemu cítim. „to je tvoj problém!“, tiež som otvorila laptop a zapla ho. Postavil ho a zacvakol ho a skoro mi privrel palce ale v čas som ich odtiahla. Položil predo mňa jeho laptom a môj zrak zbadal rozmazanú fotku. Bola som ta ja a Harry ako sedíme na lavičke a bozkávame sa. Našťastie sme boli otočený chrbtom a nebolo dobre rozoznať kto tam sedí. „Mám pocit že tam sedíš ty a tvoj anjel“ ,postavila som sa aby som nemusela byť v jeho blízkostí. „Toto ja nie som. Môže to byť hocikto iný ale ja určite nie“ povedala som tvrdo a rázne. Dokonca som uverila sama sebe. „Neklam“ ,skríkol ,približoval sa ku mne. „Nemám ti prečo klamať!“ tiež som začala kričať. Chytil ma za lakeť a pritisol ku sebe a bradu mi chytil tak aby som sa mu pozrela do očí. „Povedz mi pravdu a nenahnevám sa“ ,pošepkal. „Jediná pravda je tá že ťa nenávidím“ ,povedala som cez zaťaté zuby a snažila sa dostať z jeho objatia ale márne. Pritlačil ma ku stene a silno pritisol. „Nechcem ti ublížiť“ , povedal takým čudným tónom. Ešte nikdy som ho takto nepočula rozprávať. Ale nenechala som sa poraziť a neukázala som mu že sa začínam aj trochu báť. „Ja nechcem klamať“ ,podarilo sa mi odtrhnúť od neho zrak. Myslím že to nechcel počuť a na líci som zacítila ostrú bolesť. Chytila som si líce. A pozrela na neho cez strapaté vlasy čo som mala cez tvár. Budem to popierať aj keby ma chcel zabiť. Nedovolím aby zistil že som bola s Harry a ublížil jemu. Radšej si to odpykám ja. Kľakol si ku mne. „toto som nechce“ , jeho hlas sa zmenil na bolestivý. „Vypadni“ , povedala som potichu a pokojne. Nepočúvol ma a stále na mňa pozeral. „Choď! Vypadni! Už sa mi neukazuj na oči!“ ,skríkla som a postavila sa a prešla ku dverám. Stále tak čupel a ani sa nepohol. „Ak neodídeš ty odídem ja a už ma nikdy neuvidíš!“ , ukázala som na dvere že vykročím. Zdvihol hlavu. Postavil sa a prešiel ku mne. „budeš musieť niečo vymyslieť aby si sa odtiaľto dostala.“ , stále na mňa pozeral. Vytiahol z dverí kľúč a zamkol ma. Kopla som do dverí . skĺzla som sa po nich a rozplakala sa. Necápem prečo ma takto ničí , ubližuje mi. Hneď som sa schopila , utrela slzy. Spod postele vytiahla kufor. Otvorila skriňu. Čo najrýchlejšie som zbalila veci a niečo nechala na večer. Skovala som ho naspäť pod posteľ a vošla do kúpeľne. Dala som zo seba dole oblečenie a hodila ho do koša. Vošla som pod sprchu a čo najrýchlejšie sa umyla. Vlasy som dala do uteráka a schovala sa do županu. Tvár som si vyčistila čistiacou , dezinfekčnou vodou. Vošla do izby a poobzerala sa čo by som si ešte mohla zbaliť. Polovicu som tu mala zbytočností. Do menšej cestovnej tašky som dala laptop. A všetko zo stolíka. Fotku mňa a mamy , knihu a všetky doklady , peňaženku.  Dala som ju tiež pod posteľ. Moc vidno nebolo že som niečo balila lebo všetko ostalo na poličkách. Nič s toho nebudem potrebovať. Sadla som si na posteľ a pozerala na stenu kde bolo moje dielo. Niekto zaklopal na dvere. „Som zamknutá.“ , povedala som bez vnímania okolia. Kľúč sa vo dverách otočil a dvere sa otvorili. Stál tam Siva. „poď“ ,pousmiala som sa. Vošiel a zavrel dvere. Zamkol čo ma prekvapilo. Prisadol si ku mne. „čo sa deje?“ ,pozrel na mňa zvedavým pohľadom. Pozrela som na neho s veľkou prosbou ako ešte nikdy na nikoho. „Siva. Potrebujem pomoc. Dnes v noci musím utiecť a ak mi nepomôžeš tak to sama nedokážem“ , celý čas som sa na neho pozerala. Sklonil hlavu. Dala som hlavu na bok a pozorovala ho. „ja to tu už nevydržím. Nathan. Je to pre mňa ťažké. Nesmiem tu už ostať.“ Svoj zrak som mala stále na ňom. „Kedy?“ ,zdvihol hlavu a konečne sa na mňa pozrel. „Dnes o pól noci“ „Ako ti mám pomôcť?“ „Ja neviem. Zabav nejako chalanov a hlavne Nathana aby na mňa nemyslel. Potrebujem najviac hodinu“ „Skúsim sa ich presvedčiť aby sme išli do baru.“ , chytila som mu ruku a stisla. „ďakujem“ pošepkala so na čo ma objal a ja jeho. Odtiahol sa. „veľa šťastia.“ „ďakujem a Siva?“ zastavila som ho lebo už bol na odchode. „Viem že im budeš klamať ale neprezraď ma prosím.“ „Neboj sa.“ , usmial sa aby ma ubezpečil že mu môžem veriť. Verila som mu ale nejaké pochybnosti predsa boli. Odomkol a zmizol. Musel ma zamknúť. Vlasy som si vysušila a dala do vrkoča. Obliekla som si čierne legíny a biele tričko s krátkym rukávom aby to nevyzeralo že sa chystám na útek. Bolo to ako domáce oblečenie. Zobrala som ešte tašku a všetko som tam podávala s kúpeľne. Dala som to do cestovnej tašky. Na krk som si dala retiazku. Pozrela som na mobil. Bolo 7:00 p.m. s poličky som vytiahla nejakú nudnú knihu a začala čítať. Spať sa mi vôbec nechcelo. Ani by sa mi nedalo. Nemohla som sa dočkať kedy už konečne vypadnem s tohto prekliateho domu. Dvere sa znovu odomkli a dnu vošiel Nathan. „Ideme do baru. Nad ránom sme doma.“ ,povedal medzi dverami a čakal čo mu poviem. Ignorovala som ale napokon som zdvihla hlavu. „Užite si to“ usmiala som sa na neho falošným úsmevom. Sklonila som hlavu a naďalej sa venovala knihe.  Zatvoril a zamkol. Pokrútila som hlavou. O dve hodiny buchli vchodové dvere. Pozrela som nenápadne von oknom. Videla som len štyri postavil. Kľúčik sa pohol v dierke a otočil sa čím sa dvere odomkli. Strčil mi tam lístok. Pribehla som tam a zobrala ho do ruky. Mám rovnaké dvere ;) držím ti palce! O 3:00 a.m sme doma. ZBOHOM! ♥S. aj tak som stále nemohla uveriť že mi pomohol . že to nikomu nepovedal. Čím som si ho získala? Je iný ako ostatný? Je iný ako Nathan , Max Tom a Jay? Dúfam že áno. Auto naštartovalo a odišlo. Mám ešte 3 hodiny. Keď mám toľko času zbalila som všetko do druhého kufra. Izba ostala prázdna , biela , chladná. Vytiahla som papier a pero a napísala som Nathanovi jednoduchý list.

Nekdy som si nemyslela že takto znenávidím vlastného brata. Ale niekde tam vo vnútri je určite ešte kúsok lásky ku tebe. Zničil si všetko čo sa dalo. Skoro sa ti to podarilo aj so mnou ale niekto sa mi predsa len neotočil chrbtom a pomohol mi. ZBOHOM Nathan. NAVŽDY! Abigail.

Nechala som to na posteli aj s jeho darčekmi čo mi daroval. Nechcem mať na neho žiadnu spomienku až na jednu. Náhrdelník ktorý mám teraz na sebe mi daroval keď ma prijali na školu tu v Londýne. V ten deň tu bol len on koho som mala. A na to nezabudnem že mi pomohol. 

Obliekla som si rifľovú bundu a na to štrikovanú hrubú bundu. Po jednom kufri som zniesla dole ku dverám. Topánky čo som tam mala tam ostali. Keď prídu aby na to hneď neprišli. Obula som si čierne convers tenisky.  Otvorila som dvere. Cestovnú tašku som si dala cez plece a dva kufre som ťahala za sebou. Začal mi zvoniť mobil. Vytiahla som ho z bundy. TERČ. Zdvihla som.

„Sme na ceste pripravená?“ „áno. Čakám ťa pre bráne!“ musela som sa usmiať nad predstavou že konečne budem s ním. „15 minút“ , prerušil ma. „Fajn.“ Zložila som. Skovala som ho naspäť do bundy a zapla zips aby mi nevypadol. Vyšla som na cestu a prešla na koniec brány ku kríkom kde som strčila kufre. Človek nikdy nevie. Ak by sa vrátili aby som sa mala kde skryť.  Tých 15 minút pre mňa trvalo ako nekonečno.  Na ulicu odbočilo auto a osvietilo ma. Zastavili rovno pri me. Von vystúpil Harry a za ním ostatný. Hodila som sa po ňom hneď ako stál na obidvoch nohách. Bozkávala som ho zatiaľ čo chalani naložili moje dva kufre. „Môžeme“ , prehovoril jeden s nich. Pozrela som na neho. Bol to Liam. Odbočilo tu druhé auto. A mne hneď došlo kto to je. „Rýchlo“ , povedal Harry a potiahol ma za ruku. Nastúpili sme , zavreli dvere a šofér myslím že Louis dupol na plyn a my sme vyštartovali. Oprela som sa o Harryho. „vedela so že to nevydrží“ ,povedala som a objala Harryho. „Stihli sme to už sme v bezpečí“ pohladkal ma po vlasoch a dal mi na ne bozk. „Konečne“ , vzdychla som. Zdvihol mi bradu a pozrel sa na mňa. „Spolu! Stále a ...“ „Navždy“ ,posledné slovo sme povedali naraz. Pobozkali sme sa vášnivo a dali do toho všetku Lásku.     THE END                   

Soooo. aký máte názor na poslednú časť? páčila sa? ja dúfam že áno a necháte nejaký KOMENT alebo aj ohodnotíte. ♥