Help Me!: Nákupy

Tak.. Carrotky, tretia časť nového príbehu. A možno aj posledná ešte neviem. Tento príbeh plánujem uverejňovať na jednej stránke FB. Takže ak máte záujem neskôr sem pridám link a budem rada ak ho budete čítať tam. Ale My Drugs, Remember Me? a MOMENTS budem naďalej pridávať tu na blog. Pridajte sa aj do skupina Príbehy od Vicky TU!
Zatiaľ všetko. I hope you Like It ♥ KOMENTÁR poteší :)

Len čo som vykonala rannú hygienu obliekla som sa do domového oblečenia. Zišla som dole. Nikto tu nebol . Len Ian ktorý sedel za stolom a čítal noviny.

„Dobre ráno.“ Pozdravila som.

„Dobre ráno.“ Pozrel na mňa a usmial sa. Keď som mu úsmev neopätovala odložil noviny na bok.

„Deje sa niečo?“ chytil mi ruku.

„Je toho na mňa moc. Mala som hrozný sen kde som videla Rogera. Bol sa so mnou rozlúčiť. Neboli sme sami. Bol tam muž celý v čiernom a sledoval nás. A najhoršie na tom bolo že ho Roger nevidel, keď zmizol ten muž sa ku mne približoval. Ako keby ma chcel zabiť. Na to som sa zobudila. No, a je tu ešte niečo. Toho muža som už aj videla v deň keď som sa dozvedela že Roger zomrel. Stála som na balkóne a on bol za stomom apozeral na mňa. A ešte druhý krát na cintoríne.“ Rozplakala som sa.

„Ellie.“ Postavil sa a objal ma. „To bude dobré.“ Pohladkal ma po chrbte.

„Možno blúznim. Vieš aká som bola keď som bola malá. Všetko som si predstavovala. Aj toto si možno len predstavujem.“ Pozrela som na neho.

„Aj mne sa to už stalo. Že som videl to čo nik iný. Možno sa takýmto spôsobom bol rozlúčiť Roger. A čo sa týka tvojho sna, možno to bol nejaký debil čo tam nepatril.“ Snažil sa ma povzbudiť a usmial sa.

„Yeah.“ Usmiala som sa a znova ho objala.

„Dnes by som chcela ísť na nákupy. Môžem ísť sama?“

„Ellie. Vieš ako sa o teba bojím.“

„Ja viem. Ale neboj sa budem v poriadku. Prosím. Aby si sa ubezpečil každých 20 minúť ti pošlem SMS so smajlíkom že som v bezpečí.“ Nahodila som psie oči.

„Každých 10 minút. A zavezie ťa Stevan!“

„Tak dobre teda. Ďakujem.“ Vlepila som mu pusu na líce a utekala som hore pripraviť sa.

Otvorila som skriňu. Ako prvé som našla bielo-čierne pásikavé nohavice. Čierny sveter a nápisom EAT A LOT. SLEEP A LOT. Biele Convers tenisky a vrkoč. Troška špirály a linky. Zobrala som čiernu tašku s dlhým ramienkom a dala na plece.

Stevan ma odviezol do centra mesta.

„Keď skončíš zavolaj, prídem po teba tu.“

„Fajn, ahoj.“ Objala som ho a vystúpila von. Od Oxfor Street to nie je ďaleko. Kráčala som rovno tam. Nedávala som pozor kde kráčam a narazila som do niečoho tvrdého.

„Ahoj.“ Zdvihla som hlavu a stál tam zase on.

„Ahoj.“ Urobila som krok dozadu a obišla ho. Pokračovala som v ceste.

„Dúfal som že prídeš. Kam ideš?“ išiel za mnou. Zastala som a tento krát nabúral on do mňa.

„Neprišla som tu kvôli tebe. Idem nakupovať.“ Pozrela som na neho a pokračovala v ceste. Srdce mi hovorilo že som tu prišla preto že tu bude. Ale nechcela som tomu veriť. Chcela som ísť predsa nakupovať. Ale vybrala som si toto miesto. V Londýne je predsa veľa obchodov.

Vytiahla som mobil a Ianovi som poslala SMS ako som mu sľúbila. Schovala som ho naspäť do tašky. Cítila som ho za sebou. Prudko som sa otočila.

„Prečo ideš za mnou?!“

„Môžem ísť s tebou?“ pousmial sa.

„Nie!“ odsekla som.

„Poradím ti.“ Žmurkol.

„Si chlap.“ Dala som hlavu na bok.

„A keby som bol dievča mohol by som?“ nadvihol obočie.

„To som nepovedala.“ Zavrčala som.

„Tak môžem?“

„Ak poviem nie?“

„Myslím že ťa nes poslúchnem a aj tak pôjdem.“ Usmial sa tak že odhalil biele zuby ktorý mi udreli do oči. Povzdychla som si  a prikývla.

„Ale nebudeš nad ničím frfľať čo sa ti nebude páčiť.“ Upozornila som ho a pokračovala v ceste. Vošli sme do prvého obchodu čo sa mi páčil. Začala som prezerať vešiaky. Vytiahla som pár kúskov a išla s nimi ku kabínke.

„Ukážeš sa mi?“ išiel za mnou  sa sadol si na sedačku čo tam bola.

„Iná možnosť mi neostáva. Zrkadlo je len tu.“ Zasyčala som a vošla do voľnej kabínky. Obliekla som si čierne tričko ktoré mi odhaľovalo brucho a nazberkanú krémovú sukňu po pás. Milujem veci čo majú vysoký pás. Polovicu skrine mám len takých vecí. Vyšla som von. Nemohla som si odpustiť pohľad na Zayna. Vyzeral pokojne. Pozrela som sa do zrkadla a nebolo to zlé. Už len topánky a môže byť. Pousmial sa a ja som sa vrátila dať si niečo iné. Biely, čipkovaný korzet a červené nohavice pochopiteľne tiež s vysokým pásom. Sedeli ku tomu aj tenisky ale baleríny či topánky na vysokom opätku nezaškodia. Opäť som nakukla von. Bola som stým nadmieru spokojná. Vyskúšala som aj ostatné. Zobrala som si druhý outfit a čiernu na pleciach vybíjanú kožienku. Zaplatila som.

„Môžem ti to zobrať.“ Nastrčil ruku aby som mu dala tašky. Tak som aj urobila. Keď to chce prečo ho aspoň nejako nevyužiť. Prešla som asi desať obchodov a Zaynovi hádzala tašky jedna radosť. Nakoniec som išla do obchodu kde predávajú najlepšiu obuv. Tu si kupujem všetku obuv. Vyskúšala som vyše dvadsať párov topánok a zobrala som desať. Keď poriadný nákup tak musí aj tak vyzerať. Aj tak moja skriňa je už poloprázdna a viac vecí nezaškodí. Zaplatila som a potom som poslala ďalšiu SMS Ianovi.

„Čo to furt posielaš?“ sadli sme si do kaviarne Starbucks.

„Niečo.“ Skovala som mobil a objednala som si orieškové latté.

„To všetko budeš aj nosiť?“

„Inakšie by som si to nekúpila.“ Napila som sa.

„Za týždeň pôjdeš na ďalšie nákupy.“ Pokrútil hlavou.

„Pozor! Ja nie som ako ostatné. Na nákupy chodím minimálne. Nevadí mi keď si niečo oblečiem viac krát po sebe.“ Skrčila som čelo.

„Super. Zase viem niečo o sebe. Nie si vyberavá.“

„To nie som. Môj život je vo všetkom iný. Ale milujem ho.“

„Napríklad?“ tak to som pokašľala. Nemala som mu to hovoriť.

„No, napríklad som adoptovaná.“ Povedala som informáciu čo ma neohrozí.

„Aké to je vyrastať u niekoho cudzieho?“

„Moja rodina nie je cudzia. Cudzí sú tí čo ma opustili.“ Povedala som nahlas. Ostal ticho.

„Už musím ísť.“ Postavila som sa a snažila som sa zobrať všetky tie tašky. Musel mi pomôcť. Ruky som mala od tela asi meter. Otvoril mi dvere.

„Do pekla.“ Povedala som si popod nos. Na mieste kde ma vyložil Stevan som tašky pustila na zem a vytiahla mobil. Vytočila som jeho číslo a čakala kedy zdvihne.

„Už si hotová?“

„Áno. Čakám ťa.“ Povedala som a zložila som.

„Prosím príď tu zajtra. Kvôli mne.“ Ozval sa Zayn.

„Prečo ti na tom tak záleží?“

„Už som ti povedal že ťa chcem spoznať. Fascinuješ ma.“ Usmial sa.

„Nemôžem ti to sľúbiť.“ Ian by mal podozrenie. Ale tak skúsim niečo vymyslieť. Neviem prečo ale chcem prísť. Počúvam srdce. Len dúfam že ma nesklame.

 „Pokúsim sa.“ Vyletelo zo mňa. Aby som stále nebola mrzutá usmiala som sa aj ja.

„Teším sa.“ Jemne otlačil pery na mojom líci. Ako keby na mňa vylial vriacu vodu.

„Ahoj.“ Odsunul sa.

„A-ahoj.“ Povedala som šokovane. Otočil sa a pozorovala som ho ako sa stráca. Aj keď som ho už nevidela stále som sa tak pozerala.

Naraz zatrúbilo auto a ja som podskočila. Chytila som sa za srdce a otočila sa. Za volantom sa vyžgieral Stevan. Ukázala som mu či mu šibe a on sa začal smiať. Zamračila som sa. Naznačila som mu aby vystúpil.

„Ty nie si normálny!“ zahundrala som. zobrala som tašky a išla ich dať do auta. On zobral ostatné.

„Nad čím si premýšľala?“

„Iba tak. Ale vyľakať si ma aj tak nemusel. Skoro mi srdce vyskočilo.“ Ešte stále som zhlboka dýchala. Nasadla som do auta a išli sme domov. Chytila som sa za líce a premietla som si to ešte raz. Znova sa nebudem vedieť na nič sústrediť. V hlave budem mať iba jeho.