P.S Informácie ktoré sú ohľadom blogu nájdete na Facebooku v skupine TU!
„Nemôžem
uveriť že mi to Ian dovolil. Dovolil mi osláviť moje narodeniny.“ Kričala som
aby ma bolo počuť lebo hudba bola hlučná. Ian môj brat (nevlastný) my dovolil oslavu
mojej 20 pod podmienkou že so mnou budú Stevan a Roger.
Najlepší kamaráti Iana. Sedeli za pultom
a pozorovali ma ako tancujem.
V ruke som mala drink a tancovala som so všetkými čo sa
pridal. Hudba sa mi dostávala pod kožu a nechala som sa ňou unášať.
Potrebovala
som toalety a tak som sa vrátila ku chalanom.
„Potrebujem
si odskočiť“ položila som pohár na drevený bar. Roger sa postavil.
„To nemyslíš
vážne.“ Povedala som so zdvihnutým
obočím.
„Vieš dobre
čo povedal Ian.“
„Ale ten tu
nie je a navyše ak by ma chcel niekto zabiť už by to dávno urobil.“
Žmurkla som na neho. „Nebojte sa, hneď som tu.“ Otočila som sa a urobila
krok dopredu.
Umyla som si
ruky a opláchla tvár studenou vodou.
Bolo mi neskutočne horúco. Bola som spotená a všetko sa mi lepilo
na tele. Utrela som sa a upravila make up. Pár krát som zažmurkala.
Otvorila som dvere a niekoho som s nimi udrela. Pustila som ich
a dala ruku na ústa. Dotyčný ležal na zemi a držal si hlavu.
„Prepáč mi
to.“ Čupla som si ku nemu. Prebodával ma pohľadom a odtiahol sa odo mňa.
Postavil sa na nohy a ja tiež.
„Nedávala som
pozor. Mrzí ma to.“ Pozrela som sa do jeho čokoládových očí.
„Hlavne že sa
nič nestalo.“ Povedal po chvíli a objavil sa mu jemný úsmev.
„Si tu sama?“
„Nie,
s dvoma kamarátmi. Oslavujem narodeniny.“
Povedala som nesmelo.
„Tak všetko
najlepšie. Ja som Zayn.“ Nastrčil ruku.
„Ellie.“
Potriasli sme si nimi.
„Tak ja by som mala ísť. Ešte raz prepáč. Dúfam že
som ti nijako neublížila.“ Opatrne som sa dotkla jeho čela končekmi
prstov.
„Neboj sa.
Budem v poriadku.“ Odtiahol sa a odišiel bez toho aby sa na mňa čo
i len aspoň posledný krát pozrel. Stála som ako obarená. Bol niečím
zvláštny. Ako keby si chcel držať odstup. Pokrútila som hlavou a vrátila
som sa.
„Konečne.“
Povedal Stevan. Nevnímala som ich. V hlave som mala len jeho. Ako na mňa
pozeral.
„Ellie!“
potriasol mnou Roger.
„Uf, čo?“
zdvihla som pohľad.
„Počúvaš nás?
Už je neskoro a mali by sme ísť.“
Pozerali na mňa ustarostene.
„Ou, áno
poďme.“ Zobrala som si kabelku. V inakšom prípade by som protestovala ale
ten chalan ma vyviedol z rovnováhy a donútil ma aby som na neho stále
myslela.
***
Zobudila som
sa na krik. Prudko som sa postavila až sa mi zatmelo pred očami. nohy som
spustila na podlahu a obula papuče.
Pomaly som otvorila dvere a nastrčila sa tak aby som počula.
„Ako je možné
že ho zabili! Čo sa stalo?“ kričal Ian.
„Ja neviem.
Boli sme v meste a len sme sa prechádzali a keď sme ich stretli
provokovali nás. Udrel jedného z nich a následne jeden s nich
vystrelil. Už sa mu nedalo pomôcť.“ Ozval sa Stevan. Jedine kto chodí so
Stevanom na prehliadky po meste je Roger ale on nemohol zomrieť. Nemohli mu
ublížiť. To nie je pravda. Naskočili mi zimomriavky. Vybehla som z izby
a utekala dole kde bol Ian a Stevan. Ian bol nahnevaný ale aj smutný.
Stevan už plakal.
„Ellie...“
začal Ian ale už to ani on nevydržal.
„To nemôže
byť pravda!“ povedala som kráčajúc ku Ianovi a rozplakala som sa. Objala
som ho najsilnejšie ako som vedela a on ma objal celé moje telo. Vzlykala
som mu do trička a celá som sa začala triasť.
„Povedz že to
nie je pravda!“ šepkala som stále dookola. Položil ma na sedačku.
„Je mi to
ľúto.“ Pohladkal ma po vlasoch. Sadol si ku mne Stevan a aj on ma silno
objal.
„Ale prečo
on?“ povedala som nahlas a potiahla nosom.
„Neboj sa,
vyriešime to. Zaplatia za to!“ povedal tvrdo Stevan.
Stevan
a Roger boli kamaráti od malička. Boli ako bratia. S Ianom sa spoznali
v škole a odvtedy bola nerozlučná trojka.
„Nenávidím
ich, prečo ničia všetko na okolo.“ Utrela som si slzy a zamračila som sa.
Nehovorím že mi, teda Ian je svätý tiež je mafián ale nezabije človeka len
preto že ho udrie. Robí to len keď je v nebezpečenstve.
„Oni sú
proste taký. Každý je z iného kúta Anglicka. A jeden je s Írska.
Spojili sa a myslia si že im to tu patrí aj keď vedia že to nie je pravda.
Ešte sme tu mi.“ Riekol Stevan.
„Najprv Eric
a teraz Roger.“
Eric. Brat,
ktorý sa im postavil a tak isto ho zabili. On bol sám a oni 5. Zabili
ho bez všetkého. Ako keby bol terč. A ku ho zahodili niekde ako špinavú
handru. Nemohol mať ani pohreb. A teraz si to odniesol Roger. Nenávidím
ich. Keby som tak mohla niečo urobiť. Ale Ian ma drží od všetko čo najďalej.
Ani neviem ako sa poriadne drží zbraň alebo ako sa mám byť. Som drevo čo len
stojí.
Postavila som
sa a vybehla som hore do izby. Dala som si horúcu sprchu a myslela na
Rogera. Bol to blázon s ktorým som vyvádzala somariny. Mali sme vzťah ako
nikto iný. Kto nás videl na ulici si myslel že sme pár a my sme sa vždy
začali rehotať ako blázni na psychiatrii. Nikdy na neho nezabudnem.
„No tak, skoč! Ja ťa chytím!“ zakričal
na mňa a nastavil ruky. Preliezla som zábradlie môjho balkóna
a pridržiavala som sa. Pozerala som dole. Bola tam kopa snehu. Ako keby
tam boli periny. A stál tam Roger a smial sa. Nebolo to až tak vysoko
ale ani nie vysoko.
„Ak sa mi niečo stane máš ma na
svedomí!“ zakričala som naspäť.
„A čo ja? Veď ma pripučíš!“ zažgeril
sa.
„Idiot!“ povedala som pre seba
a na tri skočila. Spadla som rovno na neho. Opatrne som otvorila oči. Boli
sme zaborený v tom snehu až po pás.
Vydýchla som si a začali sme sa znova smiať.
„Čo zase vystrájate?!“ zdvihli sme
hlavu kde bol Ian. Len som zakývala a ďalej sa smiala.
„Ste normálny?“ ozval sa ďalší hlas
vedľa nás. Otočili sme hlavu.
„Braček. No tak, pomôž nám.“ Usmial
sa. Boli sme na sebe nalepený a nevedeli sme sa pohnúť. Vystrčil ruku
a vytiahol najprv mňa a potom
me spoločne vytiahli Rogera.
Slzy sa
miešali s vodou. Vypla som ju a dala som na seba župan. Vlasy som
vyfénovala. Otvorila som skriňu. Dala som si čierny overal. Vlasy som dala do
copu a obula hrubé čierne papuče. Vyšla som na balkón a pozrela sa
dole. Mala som tam jeho tvár. Vtedy bola
najkrajšia zima tu v Londýne. Všetko bolo biele. Milujem zimu ale keď je
taká ako má byť. Keď vločky padajú z neba celú noc a potom je všetko
biele ako páperie. Pozerala som na cestu kde som zbadala čiernu osobu.
Zaostrila som tam zrak. Všimol si že na neho pozerám. Zaliezol za strom. Určite
to musí byť niekto z nich. Ale nie som si istá. Som tak strážená že som
nikdy ani jedného z nich nevidela. Ešte som chvíľu čakala či sa nevystrčí ale
márne. Zatriaslo ma od zimy. Zavrela som balkónové dvere a išla do kuchyne. Na terase sedel Ian
ako vždy keď je smutný alebo premýšľa a potrebuje byť sám. Naliala som si
šálku teplého čaju a išla ku nemu. Sadla som si so slameného kresla a cez nohy dala chlpatú deku.
„Nad čím
premýšľaš?“ povedala som opatrne. Zdvihol ku mne hlavu. Mal červené oči.
„Že sa
pýtam.“ Odchlipla som zo šálky.
„Musím niečo
vymyslieť. Nemôže to takto ostať.“ Zaťal päste.
„To áno, len
prosím neurob niečo čo ťa ohrozí. Nemôžem stratiť aj teba.“ Chytila som mu ruku
a stisla ju.
„Neboj sa.
Budem v poriadku.“
Budem v poriadku.
Táto veta mi
pripomenula včerajšok. Zase som videla jeho tvár.
„Zayn Malik
musí zomrieť!“ postavil sa Ian a odišiel.
Zayn? Volá sa
tak ako ten chalan z klubu! Je to len náhoda? Alebo?... nie to nie je
možné. Nemôže to byť on. Ak by to bol on určite by na mňa nakričal. Ale on bol
opatrný aj keď trošku nahnevaný. Držal si odstup. Nie to proste nebol on!
5+ KOMENTOV A BUDE ĎALŠIA :3!
Awww to si děláš pr*el !! Vždyť to je úplně BOŽSKY DOKONALÉ !! :3
OdpovedaťOdstrániť