P.S. nezabudnite na skupinu. ODKAZ!
Prebudil
ma pípajúci stroj vedľa mňa. Pár krát som zažmurkala. Všetko okolo mňa bolo
biele. Skrine, steny, dvere. chcela som sa posadiť ale pichnutie v ruke mi
to zabránilo. Otočila som hlavou na bok. Mala som v nej infúziu. Ľahla som
si, začala som sťažka dýchať. Prístroj tomu dával za pravdu. Dnu vošla
sestrička.
„Ste
v poriadku.“
„Nemyslím
si.“ Pozrela som na ňu.
„Zavolám
doktora.“ Rýchlo odišla.
Spomenula
som si na včerajšok. Schody, šmyknutie, pád, úder, Lili. Pozrela som pod paplón
a chytila sa za brucho. Necítila som to príjemné teplo ako vždy. Nevyčaril
mi úsmev na tvári. Nič som necítila. Lícami, smerom dole sa spustili slzy. Dnu vošiel
doktor aj so sestričkou.
„Ako sa
cítite?“ pozrel na prístroja chytil mi ruku.
„Príšerne.“
Zašepkala som. stále som sa držala za brucho a slzy sa zdvojnásobili.
„Asi
viete čo sa stalo?“
„Modlím
sa aby to nebola pravda.“ Zdvihla som hlavu a pozrela na neho.
„Je mi
to ľúto ale pri tom páde ste potratili.“ Stisla som mu ruku. Zavrela som oči a začala
vzlykať.
„Nie. To
nemôže byť pravda!“
Prečo
teraz? Prečo práve teraz keď som ho začala ľúbiť. Keď som s ním začala byť
šťastná a zmierila sa s tým. Prečo teraz? Oslabla som. povolila som
mu ruku.
„Ste
bledá!“ spamätal sa doktor. Začala som vidieť rozmazane. Zavrela som oči a strácala
som sa v tme.
„Mia!
Mia ste tu? Počujete ma?“ počula som zvuky a potom nič len ticho.
Na druhý deň:
Niekto
so mnou zatriasol. Otvorila som oči. Stále som bola v tej izbe. Myslela som
si že to je len sen a ja som sa prebudila. Slzy ma zapálili. Predo mnou sa objavili dve
osoby. Pretrela som si oči. Zaostrila som. ak by som teraz stala na nohách tak
by som padla na zadok.
„A-lice?
M-mi-guel?“ zakoktala som sa.
„Nesníva
sa ti to.“ Povedal Miguel a podišiel ku mne. Vždy vedel čo si myslím podľa
toho ako sa tvárim.
Čudujem sa?
Nie. Pozná ma od malička. Pozrela som na neho a to som už slzy neudržala. Sadol
si na posteľ a objal ma. Ja som ho pritisla len jednou rukou lebo druhou
som stále nemohla hýbať. Zaborila som hlavu do jeho ramena a plakala ako 3
ročné dieťa čo stratilo svoju obľúbenú hračku.
„Som tu.“
Viac si ma ku sebe pritisol.
„Je mi
to tak ľúto. Ja...“ zdvihla som ku nemu hlavu.
„Aj mne.“
Utrel mi slzy.
„Teraz. Keď
som sa s tým naučila žiť.“ Pozrela som
aj na Alice.
„Poď ku
mne!“ Nastavila som ruku. Obišla posteľ a objala ma a ja ju.
„Nenávidím
sa!“ pošepkala som.
„Nehovor
ta. Nie je to tvoja chyba. Už to nechcem počuť. Nemôžeš za to!“ povedala tvrdo
Alice a viac ma stisla.
„Kde je
otec?“ odtiahla som sa.
„Na
chodbe.“
„V-vie
to?“
„Nie. Myslel
som si že to nebudeš chcieť aby mu to povedal tak som to povedal doktorovi nech
mlčí. Ak chceš povieš mu to sama.“ Pousmial sa.
„Bola
som tak hlúpa..“ pokrútila som hlavou.
„Ako to
myslíš?“ pozrela na mňa Alice.
„Všeobecne.
Odchod. Druhé zbohom.“
„Počkaj
druhé zbohom?“ zastal Miguel.
„V new
York som stretla Louisa. Druhý krát som ho opustila.“
„Bola si
v NY?“
„Áno. Tam
som.“
„Nie. Žiadne
tam som. to je už minulosť ja ťa už nikdy nikde nepustím.“ Podišiel ku mne a pozrel
mi do očí.
„Ako tu
môžem ostať? Po tom všetkom.“
„Môžeš.
Ostaneš tu a bodka.“ Povedal Miguel. „Chceš nás znova opustiť?“ pozrel na
mňa a v očiach sa mu zaleskli slzy. Sklonila som hlavu a aj ja
som sa rozplakala.
„Už
nikdy.“ Riekla som do ticha. Zdvihla som hlavu. Usmiala som sa . „Ale bojím sa
toho že sa s tým nezmierim. Tak ľahko.“ Chytila som brucho.
„Neboj
sa.“ Pohladila ma po chrbte Alice.
„Zavoláte
mi otca prosím. Chcem sa s ním porozprávať.“
„Dobre.“
Alice sa postavila a spolu s Miguelom odišli. Utrela som si slzy a trochu
sa nadvihla a oprela som sa.
Otvorila
sa dvere a dnu vošiel otec. Pousmiala som sa. Podišiel ku mne a objal
ma.
„Bál som
sa o teba.“
„Je mi
fajn.“ Odtiahol sa. Pritiahol si stoličku, sadol si a chytil ma za ruku.
„Aj
Vanessa s Lili sa báli. Lili povedala že sa zľakla keď si tam bezvládne
ležala. Plakala celú noc.“
„Mrzí ma
že som vás takto vyľakala.“ Stisla som mu ruku.
„Ale už
si v poriadku, však?“ prikývla som.
„Nie
celkom. Vieš. No, asi by som ti mala povedať dôvod môjho odchodu pred dvoma
mesiacmi. Ja týždeň pred mojím rozhodnutím som bola von. Stalo sa niečo
nepredvídateľné. Pršalo a ja som utekala, nič som nevidela. Vbehla som do
tmavej uličky. Chcela som odísť ale dvaja muži ma prepadli a na silu mi pichli
tú vec pre ktorú som sem prišla pre rokom. Stratila som vedomie. Využili to a znásilnili
ma. S jedným s nich som otehotnela. Nikto o tom nevedel až na
Alice a Miguela. Utiekla som a nik nevedel kam som, kým som nestretla
Louisa a tam som mu druhý krát povedala zbohom. Druhý krás som ho
opustila. Zo začiatku som dieťa nenávidela. Obviňovala som ho zo všetkého. Ale na
potrat som nemohla ísť. Nemohla som mu zobrať život. nedať mu šancu spoznať
svet. Naučila som sa ho milovať ako matka. Začala som s ním byť šťastná. Prišli
Vianoce a prišla som sem. Bola som v druhom mesiaci a pri páde
som potratila.“ Rozplakala som sa. Postavil sa a objal ma.
„Trošku
sa hnevám že si mi nepovedala o tej noci ale Mia ty za to nemôžeš. Možno ak
by si povedala všetkým pravdu, vyriešilo by sa to inakšie a ty by si
nemusela. Prepáč za to slovo ale zbabelo utiecť.“ Pohladil ma po líci.
„Ja viem.
Ale vtedy mi to prišlo ako správne riešenie. Nechcela som nikomu zničiť život a hlavne
nie Louisovi. Nemohla som mu zničiť kariéru. A vám ostatným. Nechcela som
byť na obtiaž.“ Oprela som sa o neho.
„Vtedy
si musela mať niečo v hlave. Nejakého votrelca keď si, si to myslela a ty
si tomu uverila.“ Postrapatil mi hlavu. Chcel uvoľniť napätie a to sa mu
aj podarilo.
„Bude to
dlho bolieť.“ Pošepkala som.
„Ja
viem. Neboj sa pomôžem ti.“ Pobozkal ma na čelo a pritiahol si ma ku sebe
a objal ma.
„Zvládneme
to spoločne.“ Prikývla so.
„Bude tu
ešte jedna bolesť ktorá nikdy nezmizne. Louis. Už s nim nebudem môcť nikdy
byť. Už je šťastný s Eleanor.“ Utrela som si slzu.
„Neboj
sa. Určite sa to vyrieši. Asi sa teraz nahneváš ty ale ja. Volal som mu. Vlastne
sme spolu v kontakte. Iba som mu povedal že si v Londýne.“
„Čo?!! Otec
prečo si to urobil??!!“
„Prepáč.
Musel som to urobiť. Nedokážem sa pozerať ako je nešťastný on a teraz aj
ty! Teraz je doma a neviem kedy sa vráti.“
„Otec. Znova
sa sním stretnúť? To už nedokážem.“
„Zvládneš.“
Znova ma objal a ja som potichu plakala v jeho náruči.
O 2 dni neskôr:
Pre obliekla
som sa do veci čo mi priniesla Lili. Sedela som na posteli a tešila som sa
že vypadnem s tejto budovy. Ale vnútro ma rozožieralo od bolesti. Celé 2 dni
keď som bola sama som preplakala. Bolelo to a ešte stále to bolí. Spomenula
som si na jeho prvý pohľad. Ako som sa usmievala a aj on. Ako sme si
povedali prvé ahoj a dotkli sa. Ako som sa do neho dokázala zamilovať za 2
hodiny. Ako mi ukradol srde a má ho do dnes a bude ho mať naveky!“
zavrela som oči aby som zadržala slzy.
„Mia. Môžeme
ísť.“ Dnu nakukla Lili. Pozrela som na dvere a zjavil sa mi tam on s jeho
krásnym úsmevom a iskričkami v očiach.
„Mia?“ Lilin
dotyk ma vrátil do reality. Pozerala na mňa z obavami. Zoskočila som s postele.
„Poďme.“
Chytila som ju za ruku a spoločne sme vyšli z budovy. Nasadli sme do
auta a viezli sa do môjho nového domova.
„Budem
sa musieť vrátiť do New York.“ Povedala som a pri tom som sa pozerala von
oknom. Auto prudko zastala sa mňa naklonilo.
„Čože?“
skríkol otec.
„Nemyslím
vrátiť sa tam ako ostať tam ale mám tam prácu a byt. Ísť si po ostatné
veci.“ Pozrela som do zrkadla ktorým ma sledoval. Vydýchol si.
„Už som
sa zľakol že..“ pokrútil hlavou a pokračoval v ceste. Za dva dni je
štedrý deň. Pôjdem tam tesne pre novým rokom aby som sa do vtedy vrátila. Otec zaparkoval
a vystúpili sme. Lili ma chytila za ruku a ťahala dole. Ani vyzuť ma
nenechala.
„Určite
chceš mať izbu sama. A mne to tiež vyhovuje. Nič v zlom.“ Otvorila dvere.
pred očami sa mi zjavila zariadená izba zo všetkými vecami pre mňa veľmi známe.
„Priniesli
sme ich s tvojho starého domu.“ Zo skrine vyskočil Miguel s Alice. Podskočila
som a potom som sa len usmiala. Objala som ich.
„Ďakujem
vám.“ Odtiahla som sa.
„Napadlo
nás že sa ti v New York muselo páčiť a že si, si tam aj zvykla tak
aby si mala spomienku. Páči sa?“ nadvihol obočie Miguel.
„Iste. Je
pekná.“
„Na pravo
od stolíka je tvoja kúpeľňa. A vedľa sú ďalšie dvere a tam je šatník.
Ktorý je za stenou postele.“ Pousmiala sa Alice.
„A máš
tam už aj nejaké veci. Pamätáš ako si niektoré musela uložiť u nás doma?
tak sú tam a ostalo niečo aj v byte aj tie sú tam.“ prehovoril Miguel.
„Dúfam
že sa už nebudem musieť sťahovať.“ Povzdychla som.
„Never
say never.“ Dnu vošiel ote. Otočila som sa a on na mňa žmurkol. Pousmiala som
sa a sklonila hlavu.
Nechcem si robiť nádeje. Už som ho dvakrát
odmietla. Určite by už nechcel byť so mnou znova. Ak mi otec hovoril pravdu
budem sa musieť poriadne pripraviť na to stretnutie.
Miina nová izba.
Nový šatní bude o niečo väčší. asi luxus ale ako na začiatku bolo spomínate Miin otec je podnikateľ ktorý je bohatý a ona sa tiež nemala zle :) Takže troška luxusu nezaškodí. ;)
super,dalej :)
OdpovedaťOdstrániť