Help Me! Plán

Každý deň tu budú časti. Mám predpísane. Je to príbeh čo som pridávala na FB ale nik nečítal :/ Dúfam že tu si ho niekto obľúbi :)
ZA každý COMMENT budem vďačná.
HOPE U LIKE IT :3
 Plán

Zayn POV

Sedel som na lavičke a čakal. Včera keď som ju pobozkal bola zaskočená. Zatiaľ je stále mrzutá a chce si ma držať od tela. Myslím že ju to stojí veľa námahy. Tú obranu za chvíľu prebúram a budem o nej vedieť viac a bude moja. 

Prečo to používaš túto taktiku len pri nej? Priťahuje ťa! Inú len využiješ a odhodíš ako handru prečo to neurobíš aj pri nej? Ozvalo sa moje podvedomie.  Musím to predsa najprv overiť či to funguje. Priznávam že ma priťahuje fyzicky ale viac nie. Vidíš že to funguje tak na čo čakáš? Musím si byť tým istý. A daj mi pokoj! Nie je to žiadna taktika. Priznaj si to. Priťahuje ťa viac ako len fyzicky! Bože čo to robím? Rozprávam sa sám so sebou. Som idiot? Zayn Malik! Spamätaj sa, si predsa zlý chlap. Mafián ktorý nemá v sebe ľútosť! Nevie čo je láska a nič okolo toho! Opakoval som si stále dookola.

Pozrel som sa na hodinky. Čakal som už vyše hodiny.  Obzeral som sa okolo seba či ju niekde neuvidím v dave ľudí.

Zazvonil mi mobil a na display svietilo Louisove meno.

„Čo chceš?“ zahundral som.

„Ešte nič a už ma buzeruješ. Paul má pohreb, prídeš?“ povedal neochotne.

„Hneď som tam.“  položil som. 

Nasadol som do auta a vyrazil.

Ellie POV

Tak veľmi som chcela ísť ale nemohla som. nevedela som čo mám povedať. Čo mám vymyslieť aby mi Ian uveril. Prechádzala som sa hore-dolu po izbe. Celé dni tu musím trčať. Už mi to ide hore krkom. Sedieť a nudiť sa. Nevydržím to.  Rozmýšľala som čo by fungovalo. Čím by som ho presvedčila. Myslí Ellie. Vieš to. Hovorilo mi podvedomie a mne sa vynorilo obdobie keď som študovala. Ešte pre Ericovou smrťou.  University College tu v Londýne.  Otvorila som dvere od mojej izby a zamierila si to do kancelárie kde býva Ian.

„Môžem?“ nakukla som dnu.

„Iste, Potrebuješ niečo?“  usmial sa. Sadla som si na sedačku.

„Určite vieš že sa tu celé dni nudím.“ Pozrela som na neho previnilo.

„Viem.“ Sklopil zrak.

„Od Ericovej smrti som prerušila štúdium na univerzite. Čo by si povedal na to ak by som sa tam vrátila? Patrila som medzi najlepšie žiačky a nechcem sa na to vykašľať.“ Rukou som si prehrabala vlasy a dúfala že bude súhlasiť. Mohla by som študovať a popritom ho vidieť.

„Naozaj to chceš?“ nadvihol jedno obočie.

„Áno!“ prikývla som.

„Nie je to zlý nápad. Myslím že by to bolo fajn.“ Usmial sa.

„Myslíš to vážne?“  Ostala som zaskočená sedieť a pozerala na neho ako na zjavenie.

„Ak si to naozaj želáš, nebudem ti v tom predsa brániť.“ Postavil a sadol si ku mne.

„Ďakujem.“ Objala som ho.

„Zajtra môžem s tebou skočiť do školy. O firmu sa postará Stevan.“

Asi som to nespomenula. Okrem toho že sa Ian venuje mafii má aj firmu. Neviem o čo presne ide. Čomu sa venuje ale je to také niečo ako modeling. JE to firma ktorá sprostretkuváva modely pre modelky alebo niečo s tím podobné . Nechcem sa do toho starať keď neviem presne o čo ide.  

„Tak fajn. Nezájdeme na večeru?“ odtiahla som sa.

„Môžeme. Ešte niečo zariadim a vyrazíme.“ Pobozkal ma na líce.

Vrátila som sa do izby a hodila som sa do postele s veľkým úsmevom na tvári. Stále na neho myslím ale keď ho zbadám tak som ku nemu zlá. Odbíjam ho od seba. Na jednej strane chcem byť milá ale tá druha je silnejšia. Nemôžem sa mu hneď predsa hodiť okolo krku. Možno ho to prestane baviť . A potvrdí sa mi aj druhá možnosť že to bola s jeho strany len hra a ťahanie za nos.

Pozrela som sa na hodinky čo mám na ruke. Už je príliš neskoro. Nebude ma tam čakať celý deň. Má aj niečo iné na práci predsa. Vydýchla som a znova sa nadýchla. Pozerala som do stropu. Zavrela som oči a zjavil sa mi včerajší bozk na líce od neho. Rýchlo som ich otvorila. Chytila som sa za líce. Nerozumiem ako sa mu to hneď v prvý deň podarilo aby ma obalamutil. Ešte sa i to pri žiadnom chlapovi nestalo. Ale on je iný? Je niečo viac? nie! Je obyčajný ako každý jeden avšak ma v sebe niečo čo ma ku nemu ťahá a ja to potrebujem viac a viac. už len prísť na to čo to je.

 Už sa stmievalo. Vonku bolo šero. Čas sa pripraviť.

Biely korzet a červené nohavice zo včerajších nákupov mi prišli vhod.  Čisto biele podpätky. Vlasy som učesala. Nechala som ich voľne rozpustené. Siahali pod lopatky a nižšie. Make up, linka a špirála. Buchli dvere od auta a ja som vedela že prišiel Ian. Na vrch biely kabát a do kešene som strčila mobil.  Zišla som dole.

„Ako si vedela že už ideme?“ zastavil sa v hale.

„Tušila som to.“ Zasmiala som sa. Otočil sa a ja som ho nasledovala.

 Nastúpili sme do auta. Dorazili sme do reštaurácie kam chodievame.   Recepčný nás usadil za stôl ako obvykle.  Podal nám jedálny lístok a odišiel. Ja som si prezerala menu a Ianovi zazvonil mobil.

„Prepáč.“ Vybral ho a zdvihol.  Chvíľu počúval a jeho tvár naberala červeň od zúrivosti. Zložil.

„Musím odísť. Mrzí ma to. Ty ostaň a najedz sa. Potom si zavolaj taxík.“ Dal mi peniaze, pobozkal ma na líce a zmizol. Nestihla som mu na to nič povedať lebo som ani nevedela ako mám reagovať. 

Objednala som si. Čašník mi nechal účet s knižočkou kde som dala peniaze a ostalo mu aj prepitné. Postavila som sa od stola. Pri recepcii mi vrátili kabát. Vyšla som do chladného počasia. Fúkal zimný vietor. Golier som si vytiahla a viac ovinula okolo krku. Ruky som zaryla do vreciek kabáta a urobila krok do nočného Londýna. Išla som cez námestie. Nemohla som inakšie. Ak sa chcem čo najrýchlejšie  domov musím prejsť cez ulicu ktorá je už sama o sebe strašidelná. Zabočila som doľava a čo najrýchlejším krokom ,aj keď s opätkami to nebolo jednoduché, som sa pokúšala odtiaľto dostať. Už som sa blížila ku koncu. Obzrela som sa a nedávala som pozor. Išla som moc rýchlo na to aby som si  uvedomila že niekto predo mnou stojí a ja som do neho nabúrala. Hneď som urobila krok dozadu. Sťažka som dýchala, pozerala som na čiernu osobu pred sebou. Nevedela som čo mám robiť. Kričať, utekať, čakať čo sa stane?

„P-pepáč mi to.“ Povedala som polohlasne.

Zdrapil ma za lakeť a ja som sa zľakla čo chce urobiť. Vyšiel na chodník rovno pod neón ku, oprel ma o stenu.

„Ellie, čo tu robíš?!“ zamračil sa a prebodával ma pohľadom ako v prvý deň nášho stretnutia.  Keď som zistila že to je on strach zmizol.

„Som v poriadku.“  Otočila som hlavu na stranu.

„Prečo ideš cez námestie. V noci je nebezpečné.“ Hovoril tvrdo. Jeho zúrivosť sa dala chytiť do ruky. Bola som prekvapená kde sa to v ňom berie.

„Myslíš že by som tadeto išla ak by som nemusela?“ zamračila som sa. Prakticky som nemusela ale nemohla som mu to povedať.

„Riskovala si život.“ jeho čeľusť sa uvoľnila.

„Bez teba by som to určite nevedela.“ Použila som iróniu. Odstrčila som ho od seba a chcela som čo najrýchlejšie odísť.  Panebože Ellie, čo to robíš?!  Ozvalo sa podvedomie. Malo pravdu. Čo to robím. Možno sa o mňa vážne bál. Ale bolo tu to ALE. Čo by sa stalo ak by som to nebola ja a našiel by iné dievča. Mal pravdu keď povedal že námestie je cez noc najnebezpečnejšie, tak čo tu robil on?

„Prečo utekáš? Povedal som niečo zlé?“ rozbehol sa za mnou. „Prakticky som ti zachránil život.“ postavil sa mi do cesty.

„Ďakujem.“  Riekla som zúrivo. Obišla som ho a pokračovala ďalej.

„Môžem ťa odprevadiť?“ Stále to nevzdal. Pokračuje v tom stále. Chce aby som mu povedala ÁNO ako zakaždým ale teraz nemôžem. V tichosti som kráčala a snažila si ho nevšímať. Bolo počuť iba klepot mojich topánok.

„Teraz ma ignoruješ?“ chytil ma za zápästie a stiahol ku sebe. Bola som pri ňom tak blízko že som cítila jeho dych na mojej tvári.  Stále mi držal ruku a ňou ma objal okolo pása a prsty zaryl do kabáta.  Nemo som pozerala do jeho čokoládových očí a nenachádzala slová ktorými by som ho odbila. Jedine som sa mohla na neho pozerať a čakať čo urobí ďalej. Jeho oči sa v mesačnom svetle leskli ako hviezdy na oblohe.

„Prečo sa tak snažíš?“ pošepkala som a pozrela som na jeho pery ktoré sa chystali niečo povedať.

„Fascinuješ ma. Koľko krát to ešte zopakujem?“ nadvihli sa mu kútiky úst. Zúfalo som vydýchla.

„Prečo ja? Nepoznáš ma.“  Nevedela som kde sa mám pozerať lebo ma dovádzal do rozpakov.

„Ešte to neviem. Musím to zistiť ale ty mi to neuľahčuješ.“ Pritiahol si ma bližšie. Naše nosy boli od seba pár milimetrov až sa skoro dotýkali.

Zdvihla som viečka a pozerala rovno do jeho očí. Skrývala sa v nich tajomnosť. Zhlboka som sa nadýchla.

No tak Ellie. Spamätaj sa. Teraz nemáš na to čas! Zasiahlo do toho podvedomie a zničilo tento okamih.

„Mala by som už ísť.“ Oblizla som si pery.  Pomaly ma pustil. Prstami som si prečesala vlasy dozadu.  Druhú ruku som mala stále uviaznutú v jeho.

„Aspoň raz mi sľúb že sa stretneme.“

„Dnes ti to nemôžem sľúbiť. Zajtra nastupujem do školy.“  

„Akú školu?“ Modlila som sa aby sa to neopýtal ale nenaplnila sa to.

„University College.“ Povedala som skôr ako som si uvedomila čo hovorím.

„Prosím, príď zajtra Do Hyde Parku o 12:00 PM. Ak neprídeš nenahnevám sa. Ak prídeš budem veľmi šťastný.“ Pustil mi ruku. Nemohla som mu na to nič odpovedať lebo som sama nevedela čo to chcem.  Otočila som sa a bez slova odišla. Kráčala som pomalšie. Mala som nutkanie otočiť sa. Venovať mu ešte jeden pohľad ale bolo by to potom jasné. Nesmiem mu dať najavo že sa mi dostal do hlavy a nedokážem ho odtiaľ vyhnať.

Predstavte si ju s blond vlasmi ;)