Help Me!

Nemožné!

 „Nepôjdem dole. Ak chce nech príde za mnou on!“ otočila som sa ku oknu.

„Ellie.... Ja viem že tu nechceš byť ale takto to bude len ťažšie. Môžem ti pomôcť len mi to dovoľ.“ Povedala Cheryl.

„Ja už neverím nikomu. A nikomu nedovolím aby zo mňa robil hlupaňu.“  Skríkla som.

„Ja viem..ale.“ sklonila hlavu.

Nemôžem jej dôverovať. Neverím že nevedela kto som. Urobila so mňa hlupaňu. Povzdychla som si.

„Je to len večera.“ Ozvala sa znova Cheryl.

„Myslí si že ma tým ohúri? Nejdem!“  otočila som sa ku nej.

„Ako chceš. Idem mu to povedať.“ Otočila sa na odchod.  Mala som nejaké nutkanie tam ísť. Ale prečo?

„Počkaj.“ Zdvihla som hlavu. „Pôjdem.“ Vydýchla som.

„Čakám ťa na chodbe.“ Otvorila dvere a zavrela ich.

„A čo teraz? Nemám tu žiadne veci.  Otvárala som skrinky ktoré boli prázdne až na jednu kde bolo oblečenie.  Prehrabávala som sa pomedzi vešiaky. Čo si mám obliecť? je to večera. Obyčajná? Alebo si mám dať niečo elegantné? Nakoniec mi to môže byť fuk.  Mala mi to povedať.  Vytiahla som čierne legíny a biely voľnejší sveter. Bola som bosá tak som si dala aspoň botaskové biele ponožky. Vlasy som si nechala rozpustené. A dala len špirálu. Zaujímavé že tu všetko bolo, čo potrebujem.  Vyšla som na chodbu. Cheryl na mňa pozrela a pousmiala sa. Išli sme dole po schodoch.  Cez obývačku a nejakú predsieň sme vošli do veľkej jedálne. Bola biela v zlatých odtieňoch a doplnky tiež boli zlato-biele.  Pri závesoch stál ku mne chrbtom otočený muž. Asi nie starý. Harry a ostatný vyzerali na 20? Ale ak je vodca mohol mať viac. Čierne vlasy ktoré som už niekde videla. Vzpriamená postava. Cheryl odišla. Začala som sa aj báť lebo neviem čo ma čaká. Nadýchla som sa a nabrala viac odvahy.

„Už som si myslel že neprídeš.“ Zasmial sa a otočil sa tvárou ku mne. Úsmev mu hneď zmizol z tváre.  Ja som začala cúvať dozadu dokým som nenabúrala do stoličky. 

Srdce mi začalo byť ako splašené. Čo to má znamenať. Malo mi to byť hneď na začiatku jasné. Nie je veľa chlapov čo má meno Zayn. Je to nezvyčajné. Ako som mohla byť tak hlúpa. Bol rovnako prekvapený ako ja. Pozeral na mňa ako ja na neho.  Zayn. Úplne jasné. Zayn Malik je ten s ktorým som chodila po meste ako keby bol obyčajný chlapec.  Tak preto som sa cítila tak bezpečné. Jediné nebezpečenstvo v Londýne je jedine on. A ja som sa s ním priatelila. Ak by ma chcel niekto napadnúť jedine on. To preto tam bol v ten večer. Keď som išla z večere domov a narazila som na neho. Skúmal okolie. Ak by ma nepoznal čo by so mnou urobil?

„Robíte si zo mňa všetci srandu? Čo to má kurva znamenať? Všetci sa so mnou zahrávajú!“ začala som kričať. Vyzeralo ako by sa prebral s tranzu.

„Ty si tá Ellie? To nemôže byť pravda.“ Povedal pokojne.

„Toto je len sen. Musí to byť sen. Ty a Zayn Malik? Nemožné! Ty to proste nemôžeš byť.“  Pokrútila som hlavou. Spomenula som sa na posledné naše stretnutie. Bozk. Chytila som si pery. Vykročil ku mne.

„STOJ!“ vystrela som pred seba ruku.

„Ellie. Čo robíš?“  ostal sklamaný.

„Už sa to nesmie opakovať.  Neurobím druhú chybu.  Nemôžem tu ostať. Odvez ma domov!“ zamračila som sa.

„Bohužiaľ to nejde. Ty si súhlasila tu prísť a tým sa uzavrela zmluva. Mier. A akú druhú chybu nechceš urobiť?“  aj tak ku mne podišiel.

„Ja nie som majetok. Ani tvoj a ani nikoho iného.  Už sa nesmiem poddať. Bol to omyl.“ Pozrela som do jeho orieškových očí.

„Ja som bol omyl?“ zosmutnel.

„A veľký.“ Zašepkala som a utiekla od neho.  Vyšla som hore.

„A čo ten bozk?“ pribehol ku mne.  „Nič neznamenal?“  postavil sa predo mňa.

„A čo potom znamenal pre teba? Neukázal si sa dva týždne! Čo to znamenalo pre teba?!“  obišla som ho.

„Ostal som zmätený.“ Chytil ma za lakeť a otočil ku sebe.

„Prečo tu teraz riešime toto?“ ruky som položila na jeho hruď a odtiahla ho od seba.

„A čo chceš riešiť?“ zamračil sa.

„Kedy sa vrátim domov?“ 

„Na toto nie je žiadna odpoveď.“ Pokrútil hlavou.

„Zabudnime na to.“ Dala som si vlasy za uši. „Zabudnime že ty si poznal nejakú Ellie a ja že som poznala nejakého Zayna. Dnes sme sa stretli prvý krát a to je všetko. JA ignorujem teba ty mňa. Dobrú noc.“ Zavrela som sa do izby. Zamkla som dvere. hodila som sa na posteľ a rozplakala sa.

Ako mám zabudnúť? Nepôjde ho. Budem ho stretávať možno každý deň a ja mám na neho zabudnúť? Akým spôsobom? Bude to najťažšia vec v živote.  Videla som všetko rozmazane. Začala ma bolieť hlava a viečka mi oťaželi. Pomaly mi klesali viečka. Zavrela som ich úplne a zaspala som.

Pocítila som niečo mokré a teplé na líci. Prižmúrila som. zaostrila som zrak. Predo mnou bol Špunt. Pretrela som si oči. Pritúlil sa ku mne. Pohladkala som sa.

„Kiež by som bola spokojná ako ty.“  Pobozkala som ho na hlavu a posadila sa.

Cítila som sa príšerne. Kiež by to bol všetko len sen.  Išla som do kúpeľne. Na hlave som mala výbuch. Oči opuchnuté a dookola čierne od riasenky. Poriadne studenou vodou som si umyla tvár a nakrémovala. Vlasy som učesala a dala do drdola. Vrátila som sa do izby. Na sebe som mala veci zo včera. Bolo mi to fuk, sú čisté? Sú, tak čo. Otvorila som dvere a Špunt išiel za mnou. Ešte že je sobota.  Pomaly som schádzala schodište.  Išla som do jedálne a potom som našla aj kuchyňu. Bola tam Cheryl.

„Ahoj, ako si dopadla včera?“ nadvihla obočie. Och takže ona to akože nevie? Veľmi chytré. Ja až tak hlúpa nie som. 

„Máte niečo čo by som mohla dať môjmu psovi jesť?“ ignorovala som ju a sadla som si za bar.

„Nie. Môžem ísť niečo kúpiť. Hneď som tu“  zobrala kľúče a odišla. Ostala som tam sedieť sama.  Podoprela som si hlavu rukou a pozrela na Špunta.

„Tak čo budeme robiť?“ nadvihla som obočie. Začal štekať. Pozrela som sa za seba. Prichádzal odtiaľ smiech. Dnu vošiel Harry a myslím že Louis? Harryho si pamätám ale pri ostatných som si nie istá.

„Ou. Dobre ráno.“ Usmial sa Harry. Pretočila som očami.

„To je čo?“ opýtal sa ten druhý.

„Nevieš ako vyzerá pes? Je môj.“ Zobrala som ho na ruky.

„O tomto sa nehovorilo že tu bude.“  Zamračil sa.

„Nechceš ho zabiť? Ako to robíš s každým čo sa ti nepáči. A ak tu neostane on tak ani ja. Nebudeš mi hovoriť čo tu môžem mať a čo nie.“ Zhúkla som.

„Tak myslím že môžem lebo tu bývam. A ak sa mi nebude páčiť tak ho zaškrtím.“  Tiež začal húkať.

„Si úbožiak!“  otočila som sa na odchod ale do cesty mi vošiel človek ktorého som začala včera nenávidieť.

„Pokiaľ viem tak ste tu len prespali a nebývate tu. A ak sa niečo stane Špuntovi potom vykrútim krk ja vám.“  Zhúkol na nich.

Snaží sa ma takto získať? Vôbec mu to nevyjde. Aj keď ma to prekvapilo že to povedal hlavne po včerajšku. Keď som ho odmietla.

„Neobťažuj sa.“  Škaredo som na neho pozrela.

„Nerobím to kvôli tebe. Ten pes sa mi proste páči.“  Ironicky sa zasmial. Takže to prijal. Fajn. Budeme v tom pokračovať.

„Má čo jesť?“

„Nie. Cheryl išla niečo kúpiť!“ obišla som ho a išla preč. Čakala som na ňu mlčky v obývačke. Pozerala sa pred seba.

„Môžete mi pomôcť? Neudržím to.“ Zakričala Cheryl. Harry utekal za ňou.

„Chcela som kúpiť len granule ale chladnička je prázdna tak..“ zasmiala sa keď išli okolo mňa.

„Cheryl dáš Špuntovi jesť? Nechcem tam ísť.“ Postavila som sa.

„Dobre.“ Pousmiala sa. Zobrala špunta . „Ty nie si hladná?“

„Nie.“  Riekla som a išla do izby.  Hodila som sa na posteľ a pozerala von oblokom na zamračenú oblohu.

  Začalo pršať. A neskôr sa do toho pridala aj búrka. Skryla som sa pod deku. Nikdy som nemala rada búrku a už vôbec nie tú v Londýne. Je len ráno a už to začalo čo bude neskôr? Zemetrasenie? Vždy ma to znepokojuje. Cítim sa nesvoja a bojím sa. Zahrmelo a v tom mi niekto zaklopal na dvere.

„Vojdi.“ Otočila som sa.

„Tu máš Špunta. Je vážne zlatý. Rozumie si so Zaynom.“ Pousmiala sa Cheryl. Špunt vyskočil ku mne a oblízal ma  nos.

„Ďakujem.“ Povedala som rýchlo a otočila sa naspäť ku oknu. Špunt sa pritúlil ku mojím kolenám. Zavrela som oči keď sa objavil blesk.  Teraz by som potrebovala niekoho kto by ma objal a povedal mi že som v bezpečí. Doma to robieval Stevan, Roger alebo Ian a aj Eric. Keď som bola malá vkradla som sa do izby rodičov a spala medzi nimi.  Teraz tu nemám nikoho.  Bol tu Špunt ale jeho nemôžem objať ako by som chcela.

„Ellie, ešte som chcela..“ vrátila sa Cheryl.

„Teraz to je jedno. Môžeš ma prosím objať?“ posadila som sa na posteľ.

„Iste.“ Podišla ku mne na posteľ a objala ma. Ja som ju silno stisla a nezakázala som slzám aby netiekli.

„Neplač.“ Hladkala ma po chrbte.  Možno zo mňa urobila hlupaňu ale bola tá najlepšia kamarátka akú som kedy mala.  Nemôžem tu byť celý čas sama. Zbláznim sa. Ak hovorí pravdu že nevedela kto som čím som si nie istá. Môžem jej dať  ďalšou šancu.  Hlavu som zaborila do jej ramena a vzlykala.

„Stalo sa niečo čo ťa trápi?“ pošepkala.

„Bojím sa búrok.“ Vzlykla som.

„Oh.....Som tu.“ Silnejšie ma objala.  Chcela povedať niečo iné ale sekla sa. Čo chcela povedať? Vysmiať ma? Je predsa normálne keď sa niekto bojí búrok. Neriešila som to.

„Vlastne som chcela povedať že aj keď sa na mňa hneváš som tu ak niečo potrebuješ.“  Povedala po chvíli.

„Ďakujem“ odtiahla som sa. „Myslím že ti môžem dať šancu.“ Pousmiala som sa a utrela slzy. Rozžiarili sa jej oči. Sklonila som hlavu a pozrela sa na brucho.

„Možno by som niečo zjedla.“ Usmiala som sa.

„Mám ti niečo priniesť?“ nadvihla obočie.

„Nie. Idem s tebou.“ Postavila som sa. Zišli sme dole. V kuchyni už nik nebol.

Zayn POV

Cheryl išla hore za Ellie so Špuntom a potom sa hneď vrátila.

„Neverí mi.“ Sadla si na stoličku. „Prečo?“ pozrela na mňa. Mykol som plecom.

„Odkiaľ to mám vedieť.“ Vrátil som sa ku raňajkám.

Nemôžu sa dozvedieť že sa s Ellie poznáme dlhšie. A už dupľom nemôžu vedieť čo medzi nami bolo. Ako ma pobláznila.

Keď som dojedol išiel som do izby. Dnes mám voľno. Prečo práve dnes. Som nervózny a vtedy musím niečo robiť. Všetky obchody som vybavil čo budem robiť? Ľahol som si na posteľ.  Izbu mám hneď vedľa jej. Steny sú úzke a počuť všetko. Bolo ticho. Bolo to nepríjemné a do toho udieral tuhý dážď. Vyľakal som sa keď zahrmelo.

Nenávidím búrky. Som vždy nesvoj. Doslova povedané, bojím sa.  Sú strašidelné. Otec ma vždy strašil že keď je búrka tak chodia zlý ľudia a berú deti ako som ja. Takto ma nútil byť dobrý a ja som mu naletel. V noci som vždy prišiel ku mame a ľahol si ku nej. Ona ma objala a šepkala mi rozprávky aby som zaspal. Ako by som to vrátil aby som to mohol počuť ešte raz.  Dal som si na seba tričko a vyšiel z izby. Cheryl akurát vošla dnu do izby.

„Môžeš ma objať prosím? Začul som Ellie. Pritlačil som sa na jej dvere a počúval. Nepatrí sa to ale bol som zvedavý.

„Neplaš.“ Bolo počuť Ellie. Prečo? Chcem tam byť ja. Ja ju chcem objať a utešiť ju.

„Je niečo čo ťa trápi?“ znova prehovorila Cheryl.

„Bojím sa búrok.“  Vzlykla. Je ako ja. Nemožné. Tak veľa veci nás spája a priťahuje.  Prečo so to muselo takto posrať.  Nech aj mne povie aby som ju objal. Miesto toho povedala aby som zabudol a že ona zabudne tiež. Dá sa to vôbec? Neviem či zabudnem keď je v tom istom dome ako ja.

„Oh.... Som tu.“  Povedala niečo iné čo chcela. Poznám ju a viem že vie že ja sa bojím búrok. Že by jej to chcela povedať?  Možno. Bol som zamyslený a predstavoval si ako som pri nej ja.

„Nie idem s tebou.“  Približovali sa kroky ku dverám. Chytro som vošiel do izby a privrel dvere. Zišli dole. Uff, nič si nevšimli. Zvrel som dvere a ľahol si naspäť do postele a prikryl. Zavrel som oči.

Takto nejak si predstavujem Ellie - http://www.zasmejsa.com/obrazky/zobrazit/63545/blondnka/

NEW! :D :D Tak čo? Myslím že ste každá vedeli že sa to jedného dňa dozvedia :D Vyjadrite sa prosím aj viaceré. Som rada že mám vernú čitateľku, ktorá vždy okomentuje. Lucka neviem koľko bude mať príbeh časti. Ale myslím že ich bude dosť ;) A myslím že sa máte aj na čo tešiť, podľa mňa :) Tak prosím viac komentov ♥HOPE YOU LIKE IT