Help Me!

Nedokážem to!

Ellie POV

V jednom dome a za dva dni sme sa nevideli ani raz. Zobral to vážne čo som mu povedala.  Potvrdil len to čo si myslím. Nebolo to nič iné len HRA.  Preobliekla som sa do overala čo som našla a vyšla na chodbu. Akurát vyšiel aj Zayn. Prečo na neho myslím. Vždy sa mi stane že sa s ním aj stretnem.  

„A-ahoj.“ Pozrel bokom.

„Ahoj.“ Pozrela som sa na nohy.  Jeho ruka ma potiahla za lakeť do jeho izby. Zavrel dvere a oprel ma o ne.

„Je to tak ľahké pre teba?“  pozeral na mňa tými jeho očami ktoré tak milujem.

„Čo myslíš?“ zamračila som sa.

„Ja to nedokážem! Ako mám na teba zabudnúť keď si tu?!“ oprel čelo o to moje.

Ellie schop sa. Opäť ťa chce dostať a hrať sa s tebou.  Opäť ma premohlo srdce a verím mu aj keď ma zradilo.

„Nedokážem to.“  Zopakovala som po ňom.  Usmial sa.

„Ale musím.“ Pozrela som na jeho pery na ktorých už nebol úsmev. „Nerob  mi to ťažšie.“ Pošepkala som.  trošku sa vzdialil ale svoje ruky mal stále na mojich bokoch.

„Ale nie som si istá že to nie je tvoja ďalšia hra!“ nadýchla som sa.

„Máš pravdu. Zabudnem.“ Pustil ma.  Preglgla som na prázdno a slová ktoré teraz povedal mi zneli v hlave stále dookola.  Ranila som ho? To určite nie, snaží sa ma dostať ale ja to neurobím.  Toto všetko sú signály s hlavy. A srdce? Ťahá ma ku nemu. Chcem ho objať a znova zažiť ten pocit keď som s ním. Prečo som si neviem vybrať správne? Raz srdce a potom hlava? Som zmätená! Nenávidím keď musím sa rozhodovať nad vecami ktoré si kedysi rozumeli.  

****

„Celý týždeň som tu zatvorená ako zviera. Ani do školy nemôžem ísť! Nemôžem sa ísť aspoň prejsť?!“ kričala som na neho. Ani neviem kde sa to vo mne berie. Ešte som nikdy nekričala ako teraz.

„Je mi to jedno. Nepôjdeš nikde .A volal som ťa von ty si nechcela. Teraz sa sťažuješ!“ buchol do stola a tiež kričal.

„S tebou nepôjdem nikde.“ Odfrkla som.

„Prečo?“ podišiel ku mne. 

„Ako by som mohla.“  Otočila som sa mu chrbtom.

„Ale vtedy si išla.“ bol na mne nalepený.

„Vtedy som nevedela že si vrah.“ Otočila som sa ku nemu.  Ostal ticho. Pokrútila som hlavou a odišla do izby.

„Ešte som nedohovoril.“ Vošiel dnu.

„Neučili ťa klopať?“ zamračila som sa.

„Nikomu nepovieš že sa poznáme už dlhšie!“ 

„A komu sa s tým mám chváliť? Neboj sa!“ sadla som si na posteľ.

„Aby si to neskomplikovala. Keď to nebude nik vedieť a nebudeme sa o tom baviť tak rýchlejšie zabudnem!“  pomaly sa otočil a odišiel. V okamihu ako zavrel dvere prišli slzy. Sadla som si na podlahu a plakala ako pred troma týždňami keď ma pobozkal.  Robí mu to dobre sa so mnou  hrať? Raz mi povie že nechce zabudnúť, potom že to bude najlepšie a teraz je tom presvedčený že to chce.  Nevyznám sa v ňom.  Vážne som bola šťastnejšia keď som nevedela kto je.  chce aby som ja žobronila ale neurobím to.

Poobzerala som sa po izbe ale nikde nebol Špunt. Postavila som sa a vyšla z izby. Utrela som si slzy ako som išla dole po schodoch. Nikde som ho nenašla. Prešla som každú izbu ale nič. Vyšla som znova hore  a tiež prezerala každú izbu.  Kde môže byť?

„Poď.“ Započula som Harryho. Vyšiel hore a za ním bol Špunt.

„Ahoj.  Už sme tu.“ Usmial sa.

„Už? Ako si ho mohol zobrať bez môjho dovolenia?“  zhúkla som.

„Ale veď ráno som bol za tebou a dovolila si mi to.“  Zamračil sa.

„Nevymýšľaj si.“ Sotila som ho.

„Bol som u teba ráno v izbe.  Opýtal som sa ťa či môžem zobrať Špunta na prechádzku.  Povedala si áno.“ Povedal to na jeden nádych. Zamyslela som sa. Na nič si nespomínam

„Bol si za mnou ráno keď som ešte spala?“ pozrela som znovu  na neho. Prikývol.

„Tak sa nečuduj že si to nepamätám.“ Usmiala som sa. „Prepáč. Ale ďakujem aspoň on tu nie je zapretý.“  Pohladkala som ho.

„Ale nemusíš. Stačí povedať a ja s tebou pôjdem.“ Doširoka sa usmial.

„Zayn.“ Povedala som a zachvela sa pri tom.

„Neboj sa vybavím to s ním.“  Mávol rukou.

„Dobre.“ Postavila som sa.

Zišli sme dole a sadli si na terasu.  Sadla som si do kresla. Pripadá mi ako Zayn. Je tak milý ako on. Ale keď po mňa prišiel vysmieval sa mi rovno do tváre keď Niall mieril na Erica. Sú tak náladový? Je to ich povaha? Aký sú potom ostatný?  Sklonila som hlavu a pozerala sa na moje ruky. Celý čas bolo ticho. Zamyslela som sa. Zdvihla som hlavu a už tu nebol. Zamračila som sa a išla dnu. Zobrala som si jablko a sadla si za stôl.

„Takže so mnou nejdeš nikde ale s Harrym áno. On je tak isto vrah!“ dnu vošiel Zayn.

„Áno je. No, neskrýva to a nehrá sa na niekoho kto nie je.“  Pozrela som na neho. 

„Ide ti len o to? Že som ti nepovedal pravdu?“ sadol si.

„Možno.“  Zahryzla som do jablka. Zamračil sa.

„Zhnusil sa mi už len preto lebo si sa so mnou zahrával.“ Postavila som sa od stola a chcela odísť ale chytil ma za lakeť ako za každým a otočil ku sebe.

„Od teraz sa budeme len hádať? Baví ťa to?“  povedal pokojne.

„Páči sa mi to. A nezvykaj si že ma za každým zastavíš keď budem chcieť odísť.“ Vytrhla som ruku z jeho zovretia a išla do izby.

Zayn POV

Budem sa stým musieť proste zmieriť. Len hádky? Naozaj? Aj keď to nebude ako predtým nechcem sa kvôli každej debiline hádať. Chcem sa občas len pokojne porozprávať.

Prečo sa jej vnucujem? Som normálny? To nie som ja! Musím sa spamätať! Nesmiem ja jej podlizovať a prosiť, nie! Som Zayn Malik, toto sa už nikdy nesmie stať. City musia ísť teraz bokom a správať sa tak ako musím. Chce hádky? Fajn, ako chce. Ale kým budem ako pred tým musím ísť na jedno miesto.  Tam kde som bol s ňou.

Zobral som kľúče, vošiel do garáže. Naštartoval som motorku a vyštartoval. 

Ellie POV

Počula som motorku. Pozrela som von oknom. Bol tam Zayn a niekde odišiel. Vyšla som z izby a prezrela celý dom. Bol prázdny. Všetci odišli? Mám šancu. Obula som sa a zobrala Špunta. Otvorila som dvere. Takže nemám šancu. Pustila som špunta a utekala do obývačky. Keď sa otvorili dvere zakričala som:

„Harry?“ pretvarovala som sa že ho hľadám.

„Áno?“ vošiel dnu.

„Oh. A ja ťa hľadám po celom dome.“ Usmiala som sa.

„Potrebuješ niečo?“  usmial sa.

„Chcela by som ísť na prechádzku.“ Zahryzla som si do spodnej pery.

„A kde by si chcela ísť?“ položil veci na stolík.

„Chce sa ti chodiť?“ podišla som ku nemu.

„Nie.“ Chcel si sadnúť.

„Je mi to jedno.“ Chytila som ho za ruku a potiahla.

„Kam chceš ísť?“ spýtal sa na ceste.

„Zábavný park. Veď vieš kolotoče a tak..“ zasmiala som sa.  Pozerala som na neho ako pretočil očami.  „Bude to zábava.“ Chytila som ho za ruku. Držala som ho celou cestou. 

Pri pokladni sme si kúpili lístky a išli od kraja.

„No tak dávaj pozor.“ Povedala som keď do mňa znova nabúral. Boli sme na autíčkach. Je to zábava.

„Naposledy som na tom jazdil keď som mal 12.“ Vyplazil mi jazyk a pokračoval. Zasmiala som sa a úder som mu vrátila zozadu. 

Potom sme išli na húsenkovú dráhu až nakoniec išla strašidelná jazda. Pritúlila som sa ku Harrymu čo najbližšie.

„Bojíš sa a aj tak si tu chcela ísť.“ Pozrel na mňa.

„Nebojím.“ Odsunula som sa. „Skôr som myslela na teba.“ Zažgerila som sa. Keď sa to spustilo čakala som na prvý šok.  Ako prvé na mňa skočila kostra.

„Dobre. Možno sa bojím. Trošku.“ Pritisla som sa ku nemu. Začal sa smiať ale keď pred nás skočil škaredý ujko s motorovou pílkou už mu to jedno nebolo. Vyzeral ako skutočný. Teraz som sa zasmiala ja.

Jedli sme cukrovú vatu a sedeli na lavičke. Aké by to bolo so Zaynom? Prečo musím na neho myslieť. Som tu s Harrym a myslím na neho. Prečo?  Bolo by to také isté?  Neviem nájsť odpoveď na otázky ktoré mám v hlave. Stále ich pribúda a všetky patria jemu.  Hádať sa s ním? Bude ma to bolieť, nerozprávať sa s ním o veciach ktoré ma nezaujímajú bolo lepšie ako toto. Aj tak si myslím že to bude lepšie ako by som s ním nebola vôbec. Budem s ním či to bude hádkaje to jedno hlavne že budem pri ňom. Hlavná otázka ktorú nechápem. Ako môžem nenávidieť človeka ktorého zároveň milujem. 

NEW :D :D Dnes ďalšia. Myslím že zajtra tiež dám dve časti. Chcem už pridávať nové časti. Takže možno aj pozajtra budú dve ;) Venované pre všetkých čitateľov tohto príbehu a ešte raz špeciálne pre Lucku :* Prosím o komentáre.Vyjadrite sa ku časti. 

HOPE U LIKE IT ♥

Love ya!