My Drugs 48

48. časť

Ležala  som takto až do večera. Niekto začal klopať na dvere ale ignorovala som to. Sadla som si a zhlboka som dýchala.

„Mia otvor mi!“ započula som muža. Nebol to ani Miguel a ani Alfonzo. Bol to otec môjho dieťaťa. Preboha čo tu robí?  Začala som rýchlo dýchať a nevedela som čo mám robiť.

„Mia prosím. Musíme si niečo vyjasniť!“ stále búchal.

„Louis choď prosím preč!“ nechcela som aby odišiel. Nutkanie prísť ku tej kľúčke otvoriť ju a pobozkať jeho pery po 9 mesiacoch. Ísť s ním domov a byť spolu. NIE! Nemôžeš to urobiť Mia!

Louis POV

Oprel som čelo o dvere a vydýchol si. Prečo mi nechce otvoriť keď už som tu? Aby sme si všetko povedali. Môžeme byť opäť spolu ale ona ma tu nechce. Prečo ma nechce keď budeme rodičmi dieťaťa čo nosí pod srdcom?! Bol som zmätený ale ja neodídem kým ma nevypočuje!

„Tak budem hovoriť cez dvere. fajn!“  prehovoril som znovu.

„Ja chcem aby si vedela že aj napriek tomu. Mia ja ťa stále milujem! Stále a navždy budem. Nebol deň, minúta, sekunda že by som na teba nemyslel. Predstavoval som si stále teba a každá pesnička na koncerte, ktorú som spieval bola zameraná myšlienkami len pre teba, venovaná len tebe. Celý život som ti daroval a...“ dvere sa otvorili a Mia stískala dvere. bola nahnevaná? To nemôže!

„Dieťa!“ zavrčala.

„Áno naše dieťa. Chcem aby sme boli kompletná rodina...“ oblízal som si pery.

„DIEŤA LOUIS! Ja rodím!“ skríkla na celý dom.

„Čo? Mia preboha!“ chytil som ju.

Svoje nechty zaryla do môjho pleca a ja som potisol bolesť.  Vybehol hore Miguel. Chytil Miu z druhej strany a dole schodmi sme ju zdvihli. Vykríkla a mi s Miguelom tiež keď jej nechty skoro stiahli našu kožu z tela.

„Mia zhlboka dýchaj.“ Hovorila jej mama a otvorila nám dvere.

„Už zase.“ Povedal zúfalo Miguel a ja som vedel na čo naráža.

Mia sa držala mojej ruky a stískala mi ju. Nastúpili sme na zadné sedadla a Miguel s jej mamou dopredu.  Naštartovala auto a vyrazila do nemocnice. Miguel začal volať. Komu volá teraz!??

„Louis!“ stlačila mi stehno.

„Mia iba dýchaj. Zvládneš to, som tu.“ Začal som tak dýchať ja akoby som ja rodil!.

„Mia možno nie je vhodná chvíľa ale chcem aby si sa vrátila so mnou do Londýna!“  pozrel som na ňu a ona mi znova stlačila stehno a ja som vykríkol s ňou a Miguel skoval telefón.

„Teraz nie Louis!“ škaredo na mňa pozrela.  Prikývol som a zahryzol som si do spodnej pery lebo znova prišiel jej stisk.

***

Pomohol som jej vystúpiť a s Miguelom sme ju zobrali na ruky a utekali do nemocnice.  pribehli sme ku recepcii.

„Moja dcéra rodí.“ Povedala jej mama.

„Potrebujete najprv vyplniť papiere.“ Povedal chlap. S Miguelom sme skríkli lebo Mia škaredo pozerala na chlapa.

„Myslím že to teraz počká!“ povedal som s bolesťou v hlase.

„Poďte za mnou.“  išiel rýchlo. Položili sme ju na vozík a viedol ju do sály.

„Počkajte.“ Skríkla Mia. Všetci sme sa ňu pozreli.

„Mami môžeš?!“ pozrela na ňu. Pozrela potom na mňa a pousmiala sa. jej mama vbehla dnu a nám neostávalo nič iné iba čakať.

„Kde je Alice?“ opýtal som sa ho.

„Mia začala plakať tak s ňou musela ísť ku nám.“ Z úľavou sme si sadli.

„Ďalšie modriny.“ Zafňukal Miguel.

„Aj Alice bola taká?“ nadvihol som obočie.

„Áno. Niall skoro reval v aute. Boli sme pri nej v aute obaja a ťahala nás za vlasy.“ Zasmiali sme sa ale Miguel moc ani nie. Chytil som si vlasy a som rád že ich mám všetky.

„Komu si volal?“ pozrel som na neho.

„Alice. A predpokladám že to už vedia chalani.“ Naraz sme sa opreli o stenu aj hlavami a už iba čakali.

***

„Loui.“  Prišla Miina mama.

„Máš dcérku.“ Usmiala sa.  tiež som sa doširoka usmial a silno som objal Miguela až sme skoro spadli na zem.

„Prepáč.“ Poťapkal som ho po ramene.

„Tak chceš ju vidieť?“ zasmiala sa.

„Iste.“ Chytila ma za ruku a viedla do izby. 

Potichu sme vošli dnu. Mia sedela na posteli a držala v ruke naše dieťa. Usmievala sa na Evelin. Bolo vidieť že je aj poriadne vyčerpaná. Podišiel som ku nej. Pozrela na mňa a podala mi ju. Vedel som ako ju mám držať keďže mám sestry a praxoval som u Alice.

„Ahoj.“ Pošepkal som. sladko spinkala a kútiky úst mala dohora.

„Takže Evelin?“ pozrel som na Miu a tá iba prikývla.

„Je ako ty.“ Pozrel som na malé stvorenie v mojom náručí. Pobozkal som ju jemne na čelo. Dnu vošla sestrička a žiadala ju. Musia ju ešte raz vyšetriť. Podal som jej ju a ona odišla. S ňou odišla aj Miina mama.

„Musíš si oddýchnuť.“ Sadol som si ku nej na kraj.

„Však mi ju nezoberieš a neodídeš s ňou do Londýna.“ Povedala smutne. Zhrozil som sa nad tým čo povedala. Pobozkala som ju na čelo a ona zatvorila oči.

NEW! :D Ešte dve časti a je koniec. :/ Bude mi tento príbeh chýbať ale čakajú ma ďalšie. Mia a Louis ostanú v mojej hlave a s ďalšími predstavami aj keď ich príbeh už nebude písať... Asi som to mala nechať na poslednú časť ale dovtedy by som to zabudla. Dúfam že sa vám tento príbeh páčil. Aspoň niekomu. Takže chcem vaše názory na Miu, Louisa.. na pôrod... vráti sa Mia a budú spolu šťastný?? :D 

HOPE YOU LIKE IT♥